Azorské ostrovy

11.6.-17.6.2023

Že vraj sú ako Havaj Európy. Že sú zelené a často na nich prší a že vraj tu nikdy nie je príliš horúco. A nachádza sa na nich aj najvyšší vrch Portugalska- to nie je že vraj, to je fakt. Všetko ideálne dôvody, prečo práve tu stráviť 30.výročie sobáša. 

Ostrov Pico

11.6.-14.6.2023

Odlietame z Viedne do Lisabonu v sobotu poobede a okrem ubytovania sa na 1 noc nemáme v pláne nič v Lisabone podniknúť. Vrátime sa sem o týždeň a potom sa Lisabonom potúlame, dnes nám stačí, že pochopíme , ako slúžia skrinky na úschovu batožiny na letisku. Nechce sa nám trepať kufre do apartmánu a bez veľkej batožiny nám na presun stačí aj 1 malý Bolt, čo je lacnejšie ako veľké auto. Nie žeby sme úschovou batožiny voľačo ušetrili, prenocovanie kufrov vo veľkej skrinke stojí 25 EUR, to už je ten Bolt lacnejší. 

Ráno odlietame skoro, na letisku už musíme byť o 6.00, opäť sa Bolt javí ako najlepší spôsob prepravy. Skoro 3 hodiny letu trávime s Marianou háčkovaním. Skvelá činnosť, prerušuje nás len podávanie raňajok a kávy a 1500 km ponad Atlantický oceán od Lisabonského pobrežia ubehne veľmi rýchlo. Stihli sme každá uháčkovať po 2 kocky na deku do kočíka pre Marianine vnúča, ktoré je na ceste na tento svet. Ak nezdedí po starej mame cestovateľský chtíč, tak z tejto deky ho nasaje. Let teda hodnotíme ako dvojkockový.

Letisko na Picu je maličké, ako nakoniec celé Pico, to má len 46 km do dĺžky a necelých 16 km do šírky. Vystupujeme z lietadla a sopku Pico máme pred sebou v celej svojej kráse. Sme šťastní ľudia, niektorým cestovateľom sa ani počas týždňového pobytu nepodarí sopku uvidieť, často je zahalená v hmle a oblakoch, mnohí aj výstup na ňu kvôli počasiu vzdajú. 

Sao Rogue do Pico a Madalena

Prenajali sme si malý dom v mestečku Sao Rogue do Pico a tiež auto. Cena za prenájom auta na Picu je poriadne vysoká., na 3 dni 268 EUR, a to bez poistenia. Tento rok sme sa rozhodli vyriešiť poistenie prenajatého auta cez www.worldwideinsurance.com . Za 68 EUR je to celoročné poistenie prenájmu auta, bez spoluúčasti. Jedinú nevýhodu má takého poistenie, že v požičovni áut musíte zložiť kauciu, keďže si neplatíte poistné cez nich. Na zloženie kaucie je potrebné mať kreditnú kartu, na nej vám zarezervujú vopred dohodnutú sumu a keď auto vrátite v neporušenom stave, kauciu Vám vrátia, resp. zrušia rezerváciu na kreditke.

Naše auto je namiesto na letisku v požičovni v hlavnom meste Madalena. Kde sa stal omyl sa už nedozvieme, ale neostáva nám nič iné len si zobrať taxík za 18 EUR a odviesť sa 11 km do Madaleny do požičovne Ilha Verde  Zarezervovali sme si najmenšie auto, keďže sme šetrní a nebývame ďaleko. Prinajhoršom sa Peťo otočí na 2x. Po malých peripetiách s kreditkami ( museli sme platbu rozdeliť na 2 kreditky, keď limit jednej nestačil na kauciu ) sme prekvapení, že sa nám všetko podarí do auta nasúkať.  Aj keď sme ako sardinky, prvú jazdu po Picu si užívame, vedie vinárskou  cestou Routa da Vinho, pomedzi vinice pod ochranou UNESCO a dediny s lávovými domčekmi. Postavené sú z čiernych čadičových blokov, z ktorých niektoré sú  namaľované na bielo. Vyzerajú ako pasúce sa kravičky. 

Náš dom je malý, ale veľmi komfortný, 2 spálne, 2 kúpeľne, kuchyňa so sedením a telkou a terasa. S výhľadom na more, aj keď na Picu je asi výhľad na more odvšadiaľ. Nájdeme si reštauráciu, kde podávajú denné menu a konštatujeme, že jedlo je na Azorských ostrovoch výborné. Ani neskôr sme sa nikdy nesklamali, síce je dizajn reštaurácií veľmi jednoduchý, ale pravá podstata pohostinstva je tu uchopená skvele. Pri reštaurácii je krásny vysoký strom. Čítame, že je to strom prianí. Treba ho 3x obísť dookola smerom dopredu a potom 3x dookola pospiatky a celý čas si pri tom opakovať nejaké prianie. Tak to teda skúsime, uvidíme, či sa prianie splní. Po skvelom obede sa ideme vrhnúť do oceánu. Nie otvoreného, to by sme riskovali, že nás odplaví na susedný ostrov Sao Jorge, ale do prírodného lávového bazéna, ktoré sú tu na každom kroku. Voda v nich nie je až taká ľadová ako v otvorenom oceáne, ale ani za teplú sa považovať nedá. 

Jediné, čo nám ešte ku šťastiu chýba je pohár domáceho vína. V Madalene, hlavnom meste ostrova, sa nachádza najznámejší bar Cella bar , ktorý získal v roku 2016 prestížnu architektonickú cenu "The building of the Year". A teda je to pravé miesto na ochutnanie vína z viníc Pica. Vinice na Picu sú zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, pretože sú naozaj jedinečné. Malé čadičové stienky ohradujú vínnu révu v pravidelných štvorcových parcelkách a chránia ju tým pred vetrom a morskou vodou. Na tejto strane ostrova sú všade a my každú chvíľu stojíme a fotíme. Pohľad na vínne políčka so sopkou Pico na pozadí patrí k najkrajším. 

Mariana voľakde vyčítala, že si treba dať aj lapas, čo sú morské slimáky na grile. A tak si v inom bare dávame kávu a ku nej lapas. A následne ešte veľakrát ako predjedlo, na to, že sú to slimáky, chutia skvele.

Večer kontrolujeme predpoveď počasia. Nechce sa nám veriť, že má naozaj pršať na ďalší deň, lebo dnes bolo celý deň krásne. Počasie je na Azoroch však také, rýchlo sa strieda. Zajtra chceme vystúpiť na najvyšší vrch Portugalska sopku Pico. Za výstup sa platí a je naň potrebné povolenie, my sme si ho zakúpili cez internet vopred na 6:00  na   https://montanhapico.azores.gov.pt/ Ideme spať s tým, že uvidíme ráno.

Výstup na Pico - 1.pokus

Už v noci počujeme, že leje, budíček ráno o 5:00 na nálade nepridá, my však vstávame s odhodlaním, že dážď nás nikdy nezastavil a ani dnes nezastaví. O 5:30 odchádzame z domu a za pol hodinu sme po jazde v tme kľukatou cestou pri horskej chate Casa da Montanha. Leje ako z krhly, kým od parkoviska vyjdeme schodmi ku chate, sme mokrí ako myši. Pri pulte sedí chlap a neveriacky na nás pozerá. Keď hovoríme, že chceme ísť na výstup, upozorňuje nás, že v prípade , že nás bude treba zachraňovať, budeme si záchrannú akciu platiť sami, keďže sa dnes neodporúča výstup. Nejde tak ani o dážď, ale o víchricu, ktorá hore panuje.  Viac ako 100 km za hodinu. Vraj na zajtra hlásia lepšie počasie, nemalo by pršať a ani tak fúkať. Ukazujem mu zakúpené povolenia na vstup. Vraj nevadí, nech s nimi prídeme zajtra a oni nás pustia. Usúdime, že to bude rozumnejšie, aj keď nás to mrzí, lebo dnes je naše výročie sobáša a radi by sme ho oslávili spoločným vrcholom. 

Okruh okolo ostrova

Stále leje, ako najvhodnejší náhradný program sa javí okruh autom okolo celého ostrova. Najprv k majáku na konci ostrova v Ponta da Ilha, oceán je tu riadne dramatický, ale už tak veľmi neprší. Hľadáme kaviareň alebo reštauráciu, ale všetko je zavreté. Až v Lajes do Pico sa nám podarí nájsť otvorenú kaviareň, 4 kávy aj s výborným kokosovým koláčikom za 4,80 EUR, to sa nám páči. Aj v to ráno vylovené ryby , čerstvo ugrilované sa nám veľmi páčia, a aj tento spôsob výberu a objednávania : najprv čašníčka pichne prstom do plagátu s nakreslenými rybami na stene, že tieto ryby dnes máme a potom pichneme prstom do plagátu my-takéto si vyberáme. 

Po obede pokračujeme v okružnej ceste, stojíme pri veternom mlyne na 1 fotku, na plážach s lávovými bazénmi na viac fotiek. Pobrežie Atlantiku je tu veľmi krásne,  útesy sa striedajú s plážami, po útesoch vedú aj značené turistické trasy a vždy sú k rôznym zaujímavostiam smerovky ma skalách, napríklad k skalným oknám, cez ktoré sa prelieva búrlivý oceán. Aj na Routa da Vinho stojíme veľakrát, obdivujeme lávové políčka s viničom aj tradičné lávové domčeky vo vinárstvach. Za chvíľu sme obišli celý ostrov. V Madalene dávame opäť vínko a kupujeme magnetky vyrobené z kosti z veľryby. Vraciame sa po vínnej ceste naspäť do nášho domčeka, dnes nás čaká už len slávnostné fotenie pri príležitosti 30. výročia nášho sobáša. Na túto príležitosť som si ušila a uháčkovala šaty. Vraj ak nevesta dá do tvorby svojej výbavy veľa úsilia, aj manželstvo sa vydarí. Môže byť na tom niečo pravdy, lebo ja som si šila svadobné šaty pred 30 rokmi sama. A tak dúfam, že mi tieto druhé svadobné prinesú ďalších 30 spokojných rokov. A tiež dúfam, že aspoň jedna fotka v týchto šatách sa bude dať aj zarámovať, lebo fotky z nášho svadobného dňa by som nikdy nikde nevystavila. Poznáte tie, s tým bordovým plyšovým kobercom, na drevenej stoličke....Mariana má plán, nevesta potrebuje aj kyticu predsa. V duchu hesla: nevesta musí mať v svadobný deň niečo staré, niečo nové, niečo modré a niečo požičané, sa Mariana rozhodne, že si niekde požičiame modré hortenzie na svadobnú kyticu. Určite sa nejedná o kradnutie, uisťujeme sa, keď šklbeme z auta hortenzie spred niekoho domu, však ich vrátime. Potom ale nechápem, prečo tak pádime preč, keď z domu vykukne babka. 

V našom dome sa prezliekame, nahodím nové šaty, staré spodné prádlo a požičanú modrú kyticu hortenzií. Mariana nahodí modré družičkovské šaty a hortenziu do vlasov. Peťo je ako ženích v bielej košeli a Majo ako družba s modrou šatkou okolo krku, aby ladil s družičkou. Fotíme sa na útesoch pri oceáne, čierne lávové kamene, búrlivé more a dramatická obloha, presne tak som si predstavovala svadobné fotenie. Keď už máme dosť fotiek, hádžem svadobnú kyticu do mora, veď sme sľúbili, že požičané vrátime, vraciame prírode, čo nám dala. Ešte jedno prekvapenie ma čaká, Peťo mi podáva zabalený darček. 30. výročie je perlová svadba, muž má žene darovať perly. Preto jednu dostávam aj ja, je to brošňa zo striebra , predstavuje tuleňa s perlou na nose, nádherný šperk a veľmi symbolický, keďže na gymnáziu ma všetci volali tulenica. 

Ako svadobnú večeru si dávame rybičky z konzervy na terase nášho domu a potom už rýchlo do postele, zajtra nás čaká svadobná cesta na najvyšší vrch Portugalska. 

Výstup na Pico -2.pokus

Opäť budíček o 5:00 a odchod o 5:30, dnes ale neprší a aj cesta nahor je rýchlejšia. Službu na chate má iný pán, ukazujeme povolenia na výstup a naozaj nemáme žiaden problém s tým, že boli na včera. Za 25 EUR , ktoré sme za výstup zaplatili, dostávame každý gps. Ak by sme potrebovali pomoc, máme dlho podržať gombík. Malo by nás to aj trekovať, ak by sme vybočili z trasy výstupu, čo neplánujeme. Výstup na Pico môže byť zradný, hlavne v zlom počasí. Trasa je dobre značená stĺpmi,  je ich 47, spočiatku sú dosť riedko osadené, ale čím vyššie, tým hustejšie. V hmle sa vraj môže stať, že nevidíte od jedného stĺpa k druhému a vtedy treba byť obozretní, ak neuvidíte žiaden stĺp 30 minút, treba sa vrátiť k poslednému stĺpu.  Nám zatiaľ nič nehrozí, vyzerá to na jasný deň, už sa rozvidnelo a Pico vidíme pred sebou v celej kráse. Chodník, ktorý neustále stúpa, sa za chvíľu zmení na lávovú vyvreninu, je hrboľatá, niekde sú to aj veľké platne, ale väčšinou je terén veľmi nerovný. Kvalitná turistická obuv je nevyhnutnosťou, najlepšie, samozrejme, vysoká. Oceán stále vidíme pod sebou, za chvíľu sme v nadmorskej výške 2000 metrov a výhľad odtiaľto je nádherný. Slnko vychádza za sopkou a kužeľ sopky vrhá tieň až k moru. Cestou stretávame 2 skupinky turistov so sprievodcom, už sú na ceste dole, dozvedáme sa, že vyrazili o 1:00 v noci, aby boli na vrchole na východ slnka. Keď už sme hore v kaldere ( sopečný útvar, ktorý vznikne prepadnutím stien sopky ), pochopíme, že to musela byť krutá noc, pretože fúka možno aj 100-vka a zima je ešte aj ráno o deviatej. Je tu pár zákutí, kde sa dá trochu pred vetrom skryť, bivaky z lávových kameňov vybudovali ľudia, aby sa mali kde skryť pred nečasom, v jednom takom si neskôr dáme občerstvenie. Teraz sa len napijeme a ideme zdolať posledných 70 metrov na Piquinho- to je ten malý pinďúr na vrchole. Už v prihláške bolo treba označiť, či chceme liezť aj na Piquinho , kde naraz môže byť len 30 ľudí. Celkovo za deň je povolený výstup na Pico len 320 návštevníkom , ale naraz len 160 , preto je v sezóne lepšie si výstup zarezervovať vopred, alebo prísť skoro ráno. V prihláške vyplňujete aj čas odkedy dokedy budete na treku. 

Piquinho  je už ľahký lezecký terén a nie každý sa sem odváži. Za dosiahnutie najvyššieho vrchu Portugalska sa považuje aj vylezenie do krátera, my však nemáme v povahe vzdať sa , kým nie sme naozaj na vrchole. Po kalderu nám to trvalo 2 a pol hodiny normálnym turistickým tempom. Kráter má priemer 500 metrov , ešte chvíľu ho vidíme celý a potom sa oblačnosť začne prevaľovať cez okraje kaldery. Na Piquinho trochu kráčame, trochu lezieme, používame aj ruky, ale nič strašné to nie je, dvíha sa však hmla a zrazu je náročnejšie orientovať sa. Posledný 47. stĺp označuje miesto odkiaľ sa začína liezť, potom je červenožlté značenie už len na skalách. Všetko, čo máme, si navliekame na seba, je zima a víchrica pocit zimy ešte znásobuje. Lezieme a odrazu je mi teplo, som celá spotená a  nielen ja, všetci traja sme mokrí. To zo zeme stúpa horúca para. Ako v saune. Radšej  rýchle lezieme ďalej, aby sme úplne nezvlhli. Po necelej polhodine sme na vrchole. Škoda, že spolu s nami na vrchol vystúpila aj oblačnosť, nevidíme tých krásnych 2351 metrov od hladiny mora. Víchrica je riadna, bojím sa, že zlomí selfie tyč, kým si robíme vrcholové foto. Tešíme sa, podarilo sa nám dosiahnuť najvyšší vrch Portugalska! Zliezanie z Piquinha je rýchle, za chvíľu sme v kráteri, dáme rýchle občerstvenie, trochu oddychu a začneme zostup dolu. 3 hodiny hore, 2 a pol dole. Celkovo aj s prestávkami  9 kilometrov a 1120 výškových metrov za 6 hodín, taká je štatistika. Na chate sa hlásime, že sme už späť. Vraciame gps a na oplátku dostaneme certifikát o vylezení Montanha do Pico, najvyššieho vrchu Portugalska. Keby sa jeho výška nemerala od hladiny mora, ale od jeho úpätia, bolo by to zdolanie našej prvej osemtisícovky. Sopka totiž začína 6080 metrov pod hladinou oceánu, aj keď tento údaj z internetu nemusí byť pravdivý. Informácií o tom je málo, isté však je, že Pico je súčasťou Stredoatlantického chrbta, čo je najdlhšie pohorie na svete, väčšinou však pod hladinou vody. 

Cesta od chaty k moru je teraz, keď je biely deň a neleje, veľmi krásna. Najprv serpentíny od chaty a potom je odrazu pred nami 9 kilometrov dlhý rovný úsek cesty EN3, a to sme v nadmorskej výške asi 750 metrov. A potom opäť klesáme dole, až k moru a celú cestu lemujú vysoké kríky kvitnúcich hortenzií.

Cestou dolu z Pica rozmýšľam, že som na niečo dôležité zabudla. Na každej svadbe sa vzácnym hosťom dávajú malé darčeky. Preto po oddychu na pláži a vykúpaní sa v oceáne ideme znovu do Madaleny a kupujem nám odznaky Vyliezol som na Pico. 

Nasledujúci deň sa presúvame na druhý Azorský ostrov Sao Miguel. Také malinké letisko sme ešte nikdy nevideli, ako je na Picu. Hala má len 2 gaty a medzi nimi je jediný malinký obchodík. Aj lietadlo je malinké, ale let je hladký a rýchly. Ledva stihneme s Marianou uháčkovať po 1 kocke za tých 40 minút letu. Let teda kategorizujeme ako jednokockový. 

Ostrov São Miguel

14.-17.6.2023

São Miguel je najväčší z Azorských ostrovov. Všetky cestovky robia zájazdy na tento ostrov, len zopár aj na Pico. Ostrov má aj najviac čo ponúknuť, za 4 dni, ktoré tu strávime, všetko nestihneme, budeme si musieť vyberať. Keďže sem chodí oveľa viac turistov, je tu väčšia ponuka ubytovania, reštaurácií, aj prenájmu áut a tým pádom je to všetko aj lacnejšie. Napríklad auto na 4 dni stojí 254 EUR a je o kategóriu väčšie ako sme mali na Picu. A je úplne nové, minimum škrabancov, čo však výhoda nie je. Na takom sa nový škrabanec ťažko skryje, nie že by Peťo nejaké škrabance po sebe bežne nechával. 

Sete Cidades a Boca do Inferno

Z požičovne zamierime rovno k Sete Cidades - asi najnavštevovanejšiemu miestu na ostrove. Je to sopka s 5 km širokou kalderou, 500 metrov vysokými stenami a v strede kaldery je mestečko s 2 jazerami, z ktorých jedno je zelené a jedno modré. Jazerá majú rovnakú výšku hladiny a medzi nimi je úzka hrádza s cestou pre autá . Volajú sa Modré- Lagoa Azul a Zelené -Lagoa Verde. Modré je vraj hlbšie a odráža farbu oblohy a zelené plytšie a zelené je od rias. Alebo je možno pravda v legende, ktorá hovorí, že jazerá vznikli zo sĺz zaľúbencov, pastiera a princeznej, ktorým kráľ zakázal ich lásku a nedovolil sobáš. Slzy modrých očí pastiera naplnili Modré jazero a slzy zelených očí princeznej naplnili Zelené. Najkrajšia vyhliadka na ne je od opusteného hotela Miradouro da Vista do Rei. Ľudia sem chodia pozerať sa na opustený, zeleňou zarastený hotel, takých miest však máme na Slovensku a aj v Rimavskej Sobote dosť. Už sme si odvykli od množstva turistov, preto nás prekvapí, že parkovisko je preplnené a musíme čakať, kým zaparkujeme. Na Picu sme stretávali minimum turistov, po 3 dňoch sme už všetkých turistov poznali z videnia, kývali sme si hlavami, keď sme sa stretali na cestách. Tu je turistov oveľa viac a všetci chcú vidieť to isté čo my, dokonca na ceste z letiska sme videli aj zápchy. Výhľad na jazerá je odtiaľto krásny, aj keď ich sem-tam zahalí hmla. Pokocháme sa a zvezieme sa aj dole ku jazerám. Z diaľky boli krajšie, ale aspoň sa najeme , keď sme už v meste Sete Cidades. Všade rastú hortenzie. Aj na Picu ich bolo veľa, ale také obrovské kvety ako majú tieto, sme ešte nikdy nevideli. Toľko s Marianou hýkame nad krásou hortenzií, až nám Majo zakáže vyslovovať ich meno. Odteraz sú to už len kvety, ktoré netreba menovať. 

Ďalšou povinnou jazdou všetkých turistov je vyhliadka na Ústa do pekla, Boca do Inferno. Aby sme sa k vyhliadke dostali, musíme prejsť pešo pár kilometrov cez zelenú alej. Bujná zeleň je všade okolo nás, akoby sme sa ocitli zrazu v Jurskom parku. Fotíme sa s Marianou pod palmou a pri lepšom pohľade sa z palmy vykľuje nejaká praveká papraď, vysoká ako strom. Popri chodníku je niekoľko kamenných stolov na piknikovanie, aj ohnísk na grilovanie, ale všetko je porastené machom, akoby to tu takto bolo už desiatky rokov. A ktovie, možno len pred pár dňami tu niekto piknikoval a už to znovu zarástlo. Toto je náš prvý kontakt s úžasnou vegetáciou na Sao Miguel a ani za 4 dni sme z úžasu nevyšli. Za všetko môže toto počasie: na parkovisku sme vystupovali z auta za hustého dažďa a silného vetra, o 100 metrov ďalej sme do parku vstupovali za mierneho mrholenia, zbehli sme k jazeru Santiago, kde už vôbec nepršalo a teraz kráčame Jurským parkom a asi sa budeme vyzliekať z búnd , tak sa oteplilo. Netušíme, či sa nám podarí niečo z pekla a jeho úst uvidieť, lebo hmla je všade okolo nás, ale šťastena ku nám býva naklonená dosť často. Prídeme ku vyhliadke, ale len sivé pod nami. Odrazu sa oblačnosť dvihne a my hľadíme do hlbokého zeleného údolia . Nepripomína to ústa do pekla, skôr do raja. Kráčame chodníkom popri zábradlí, až prídeme k vyhliadke na úzkom hrebeni. Síce z nej nič nevidíme, opäť sa oblačnosť prevaľuje pod nami, ale aspoň si môžeme predstavovať, že tam niekde sú naozaj ústa do pekla. 

Furnas a okolie

Síce je ostrov oveľa väčší ako Pico, ale aj tak sa ubytujeme len na 1 mieste, aby sme sa nemuseli sťahovať. Zvolili sme Furnas a na konci sme veľmi radi, že sme sa nerozhodli pre hlavné mesto Ponta Delgada. Furnas nie je práve centrálne umiestnený, ale väčšina atrakcií je práve v jeho okolí. Furnas je malé mestečko, ale je to aj meno stratovulkánu, v ktorého kráteri je mesto vybudované. Je zvláštne bývať v sopke, ešteže je neaktívna. Prenajali sme si tu malý dom s terasou, 2 spálňami a obývačkokuchyňou. A s množstvom pripravených uterákov, čo by sa mohlo zdať ako zbytočnosť, ale určite je to veľké plus tohto domu. Tu totiž nič neschne, veď kedy by to aj stihlo uschnúť, keď sa dážď každú chvíľu strieda so slnkom. Ešte väčšie plus by bolo, keby bola terasa prestrešená, nemuseli by sme niekoľkokrát za večer nacvičovať presun do obývačky. Na terase je aj šnúra na sušenie bielizne , podľa nás úplná zbytočnosť, a samozrejme kvety, ktoré netreba menovať. 

Asi 50 metrov od domu je vstup do termálnych kúpeľov Poça da Dona Beija. Otvorené sú až do jedenástej večer, stihneme ísť teda aj dnes. Vstup je 8 EUR na hodinu a pol, kúpele sa nachádzajú v krásnej záhrade, je tu niekoľko kamenných bazénikov s rôznou hĺbkou. Voda má 39 stupňov, v  plytších bazénoch rýchlejšie chladne a tým pádom nie je taká horúca , v tých hlbších áno. Ako ochladzovací bazén slúži potok so studenou vodou, v malom bazéne sa mieša horúca voda s vodou z potoka a tak si každý môže vybrať teplotu vody, aká mu vyhovuje. Voda je železitá, oranžová, aj voda v potoku je oranžová, preto je lepšie si zobrať staršie alebo tmavé plavky. Je to výborný relax, nechať si padať horúcu vodu na plecia, voda totiž neustále priteká a prelieva sa z jedného bazéna do druhého. Vďaka tomuto relaxačnému kúpeľu , absolútnemu tichu a chladnému nočnému vzduchu spíme ako bábätká.

Azorčania majú veľmi milý zvyk nechať svojim hosťom niečo na zahryznutie a na pitie pri príchode. Na Picu nás čakala misa s ovocím, sušienky, v chladničke mlieko a voda. Tu vo Furnase je to veľký peceň domáceho chleba, džemy a voda. Káva a čaj je samozrejmosťou. Tešíme sa, môžeme si dať raňajky a aspoň nemusíme hneď hľadať obchod. Obchod je ale trochu nižšie, na našej ulici, keď ho míňame, sledujeme, že miestni si v obchodíku dávajú aj rannú kávu. Každé malé potraviny majú aj pult s kávovarom a koláčikmi. 

 Caldeiras das Furnas 

Najväčšou atrakciou vo Furnase sú určite fumaroly, čo sú prieduchy v zemi, cez ktoré unikajú horúce plyny. Je to sprevádzané aj inou hydrotermálnou aktivitou, ako sú gejzíry, horúce pramene, bublajúce bahno. Miesto sa volá Caldeiras das Furnas a smrdí sírou. Zo zeme bubloce horúca voda, niekde aj strieka dosť vysoko do výšky, niekde to len dymí. Celý areál je v krásnom parku , za vstup sa neplatí, môžeme tu donekonečna obdivovať diery v zemi . Verím, že neklamú, keď tvrdia, že stratovulkán je už neaktívny, ale tu to tak nevyzerá. Dokonca aj z kanála vychádza dym a sírový puch. A v jednej diere s bublajúcou vodou sa vo vreci varí voľačo. Furnas je jedno z mála miest na svete, kde sa tradične varí jedlo v sopke. V informačnom centre nám pani vysvetlí, že tu vo Furnase sa môže variť len kukurica, tie biele vrecia, čo sa prevaľujú v dierach s vriacou vodou sú plné kukurice. Jedlo sa varí vo fumarolách pri jazere Furnas. Určite to chceme ochutnať a radšej si miesta v reštaurácii Tony´s rezervujeme vopred na 12:00. 

Chá Gorreana

Doobeda  stihneme aj ďalšiu raritu- čajové plantáže, jediné v Európe. Gorreana je od Furnasu len asi 15 minút jazdy. Vstup na plantáže je zdarma, pustia turistov aj do továrne na výrobu čaju, pozrieme si celý postup, ako sa čaj suší, triedi a balí. na konci prehliadky je malé múzeum a potom ochutnávka čaju, tiež zdarma a kľudne sa človek môže otočiť viackrát. Samozrejme, že si potom v obchodíku čaje kúpime, nikdy nezneužívame pohostinnosť. Továreň je však nič oproti prechádzke pomedzi čajové kríky. Sem už zájde len zopár turistov a tak kráčame a široko-ďaleko nič, len čajové kríky v úhľadných hriadkách. Jediné, čo nám ku šťastiu chýba sú vyšívané kimoná, to by bola fotka!

Lagoa das Furnas

Vraciame sa do Furnasu, máme akurát čas na to, aby sme sa pozreli, ako sa varí náš obed. Jazero Furnas je len chvíľu jazdy z mesta, za vstup do areálu sa platí poplatok 3 eurá. Tu sú pomedzi fumaroly urobené drevené chodníky, po ktorých prechádzka je zaujímavým zážitkom. A už aj vidíme , kde sa jedlo varí. Kopčeky sopečného popola sú označené názvami reštaurácie. Nájdeme aj našu - Tony´s . Odrazu pristane pri fumarolách auto a vystúpia z neho 2 chlapi. Počkajú chvíľu, kým majú dostatok divákov a potom sa dajú do vyberania hrnca s jedlom zo zeme. Odhrnú sopečný popol, odklopia kryt z betónu a vytiahnu z diery veľký nerezový hrniec. Naložia ho do auta a odfrčia. Aj my frčíme preč, aby sme stihli našu rezerváciu.

A veru dobre sme urobili, že sme si stôl zarezervovali, reštaurácia je plná a ďalší ľudia čakajú na vstup. Kto nemá rezerváciu, cozido sa mu nemusí ujsť. Tak sa volá azorské národné jedlo, tu vo Furnase tradične varené v sopke - cozido. Pozostáva z hovädzieho, bravčového, kuracieho mäsa, klobások a krvavničiek, ďalej zemiakov, sladkých zemiakov, kapusty, kelu a mrkvy. všetko spolu udusené, mierne okorenené a chutí to veľmi dobre. Podávajú ku tomu ryžu a najedli by sme sa štyria aj z porcie pre dvoch. Chuť jedlu dodáva dlhé a pomalé varenie, varí sa to v sopke minimálne 6 hodín. 

Park Terra Nostra

Sýty obed potrebujeme vychodiť. Vo Furnase sú aj druhé termálne kúpele, nachádzajú sa v parku Terra Nostra. V podstate je to botanická záhrada s rôznymi zákutiami a tematickými záhradami, napríklad s cykasmi z celého sveta, alebo bambusmi, Za vstupné 10 EUR sa v nej môžeme potulovať koľko len chceme. Opäť sa ocitáme v Jurskom parku, takom trochu kultivovanom, ale strašne zelenom a bujnom. Chodíme po parku asi hodinu a keď nás už bolia nohy, zamierime ku kamennému bazénu, či jazeru, alebo ako to nazvať, na začiatku parku. Je to veľké, plné oranžovej vody a v strede je malý ostrovček, na ktorom rastie strom. Voda je veľmi príjemne teplá, nie príliš horúca, dá sa v nej vydržať dlho. A tiež slúži ako farbivo, oranžové máme telo, uteráky, plavky a ja aj vlasy. Moje blond vlasy majú končeky , ktoré sa namáčali do vody, úplne oranžové, bojím sa, že mi oranžové ombre ostane navždy, lebo ani niekoľko umytí šampónom následne oranžovosť nezmyje. Asi sa dám zafarbiť henou ako Mariana. 

Vraciame sa k jazeru Furnas, aby sme si dali piňa coladu ako dezert. Doobeda sme tam videli stánok s ananásmi, nie sú to tie azorské, lebo tie na piňa coladu nie sú dosť sladké. Sú z Južnej Ameriky a piňa colada naliata do vydlabaného ananásu je výborná. Doobeda zakúpené lístky na vstup do areálu platia celý deň, kľudne sa tu môžeme motkať okolo jazera a fumarol aj dlhšie. Lákajú nás ale aj vyhliadky z vrchu kaldery, preto opäť sadáme do auta a vyvezieme sa ku vyhliadke Miradouro do Salto do Cavalo. Zatiaľ čo dole v kráteri bolo jasno a teplo na tričko a kraťasy , o pár 100 metrov vyššie je taká hmla, že z vyhliadky nevidíme žiadny skok, ani koňa. Skúsime druhú vyhliadku Miradouro do Pico do Ferro, tu je to už lepšie, jazero máme ako na dlani, aj fumaroly, kde sa nám varil obed pekne vidieť. Z vyhliadky vedie cestička k vodopádu Cascata Grena. Asi za 15 minút sme pri vodopáde, a to na jeho vrchu, kde sa potôčik prevalí cez okraj kaldery a padá dole až k jazeru a vytvára tak dosť vysoký vodopád. Ešte krok a s vodou by sme mohli padať do krátera aj my.

Na dnes je zážitkov už hádam aj dosť, ideme do nášho domčeka robiť plány na zajtrajší deň.

Putovanie po ostrove 

Praia do Fogo

Ráno začíname kávičku v obchode, stojac pri pulte, celkom ako domáci. Dnes sa vydáme z Furnasu opačným smerom, na juh ostrova, do mestečka Ribeira Quente. Je tu taká malá pláž, ktorá sa volá Ohnivá pláž a to vraj kvôli tomu, že zo zeme stúpa dym cez piesok. A naozaj, keď sa človek lepšie prizrie, tak vidí, ako sa nad pieskom prevaľuje dym. A piesok je tam teplejší ako inde. Na pláži nie je nikto, sezóna ešte nezačala, ktovie, koľko ľudí tu je počas júla a augusta? Voda je ľadová, ale ani vzduch nie je najteplejší, vyzliekame sa do plaviek a poskáčeme do vĺn. Je to super, potom dáme naspäť bundy a ideme na kávu. Pre koho je reštaurácia na pláži otvorená, netušíme. Asi vedeli, že prídeme. 

Cascata da Ribeira Quente

Neďaleko mestečka Ribeira Quente je vodopád s rovnomenným názvom a prívlastkom Horúci. Zaujíma nás, či je naozaj horúci. Chodník ku nemu vedie z cesty medzi dvoma tunelmi, tu sa zaparkovať nemôže, najbližšie miesto na zaparkovanie nájdeme asi kilometer odtiaľ. Dalo by sa aj bližšie k tunelu zaparkovať, ale cestné mechanizmy odstraňujú následky kalamity z minulého týždňa. Ostrov bol zasiahnutý silnými búrkami, ktoré na mnohých miestach spôsobili zosuvy pôdy, vylámali množstvo stromov a znepriechodnili turistické cestičky. Počas putovania ostrovom vidíme stopy po búrke všade, celé kusy svahov sa zosunuli do údolí a voda a blato brali všetko so sebou. Máme obavy, či sa nám ku vodopádu podarí dostať. Musíme hľadať inú cestu potokom, lebo pôvodný chodník je na viacerých miestach zatarasený polámanými stromami a blatom. Už sme skoro pod vodopádom, ale posledný úsek, ktorým by sme sa dostali do jazierka pod vodopádom, je nepriechodný a žiadnu inú cestu nevidíme. Uspokojíme sa s namočením do potoka, voda je naozaj teplá, aj keď nie horúca. 

Caldeira Velha a Lagoa do Fogo

Vo vodopáde sme sa nevykúpali, ale v termálnych kúpeľoch Caldeira Velha sa nám to dúfam podarí. Na recepcii nám predajca lístkov oznamuje, že najbližší vstup je možný až o hodinu a pol, dovtedy je vypredané, kapacita kúpeľov je obmedzená. Lístky kúpime na 15:00 a voľný čas sme sa rozhodli využiť na cestu k jazeru Lagoa do Fogo- Ohnivému jazeru. Cesta ku nemu je pre autá uzavretá, kupujeme si preto lístky na autobus. Je zamračené, popŕcha, takže pravdepodobnosť, že niečo uvidíme, je nízka, ale nejako čas zabiť musíme. Autobusy majú zastávka na tom istom parkovisku pri kúpeľoch, kde sme zaparkovali naše auto. Nastúpime do autobusu a vezieme sa kľukatou cestou nahor. Po chvíli autobus zastaví a šofér nám so širokým úsmevom vysvetľuje, že tu bude stáť 5 minút, máme sa ísť pozrieť z vyhliadky na jazero. Vystúpime, prší, je hmla a z vyhliadky nie je vidieť absolútne nič- Len pár turistov, ktorí stúpajú celí premočení chodníkom od jazera a nevyzerajú práve najšťastnejšie. Tak tu teda nemá zmysel ostávať. Nasadneme naspäť do autobusu a vezieme sa ďalej, zastaví ešte pri jednej vyhliadke, ale ani nevystupujeme a ideme s autobusom ďalej. Akosi sme si mysleli, že nás odvezie k jazeru, ale z autobusu sa vykľuje riadny linkový autobus, ktorý nás po 40 minútach chce vyklopiť v nejakej dedine na druhej strane ostrova. Tak sem sme sa viezli naozaj zbytočne. Síce odtiaľto vedú turistické chodníky k jazeru, ale sú nám zbytočné v tomto nečase. Autobus sa otáča a aj s nami ide tú istú cestu späť. Po 40 minútach sme opäť na parkovisku, tak toto bolo úplne zbytočne vyhodených 5 EUR na osobu. Lagoa do Fogo je vraj veľmi krásne kráterové  jazero, najvyššie položené jazero na ostrove, kde vláda nepovoľuje žiadnu výstavbu, ale tiež je tu vraj veľmi zriedka dobré počasie. Tomu veríme na 100 percent. 

Prišli sme akurát včas na vstup do kúpeľov. Nachádzajú sa v prírodnej rezervácii s bujnou vegetáciou, normálnej džungli, kde horúce pramene napĺňajú betónové bazéniky. Sme radi, že počet návštevníkov regulujú, je tu dosť veľa ľudí aj tak. Popŕcha, je ideálne počasie na vyvaľovanie sa v termálnej vode. Vyskúšame všetky bazény a potom sa vyberieme k termálnemu vodopádu. Kým my dve s Marianou sa brodíme k vodopádu, Peťo nás chce fotiť z kamenného múrika. Zrazu nám zmizne z dohľadu, pošmykol sa na riasách a strepal asi 2 metre dole kamennou stenou. Neratuje si život, ale fotoaparát. Ako padá, v letku podáva foťák pani, ktorá sedí na tom múriku. Pani ho zachytí, ale aj tak sa fotoaparát namočí celý do vody. Chvalabohu, Peťovi sa nič, okrem jedného škrabanca, nestalo. To sa nedá povedať o foťáku. Ten nefunguje. Povolené 2 hodiny pobytu sú nám akurát, od raňajok sme nejedli , obedovečeru si dávame v meste Ribeira Grande. Cestou domov sa zastavíme vo Furnase pri Caldeiras das Furnas na kukuricu varenú v sopke, trochu z nej tú sopku cítiť. O večerný program má Peťo postarané, snaží sa vysušiť foťák. Čo nie je také jednoduché v meste, kde nič neschne. Zo stoličiek a ražňov na opekanie vyrobí stojan, pod ktorý dá ohrievač a celý večer len suší a suší. A hovorí, ako rád by si dal sushi.

Ponta Delgada

Raňajšia kávička v obchode a potom už definitívne opúšťame Furnas, dnes odlietame do Portugalska, ale až večer, deň plánujeme využiť naplno. Z Furnasu ideme južnou stranou ostrova, chceme sa zastaviť v Vila Franca do Campo. Oproti mestečka je ostrov v tvare dokonalého kruhu, hľadáme miesto, odkiaľ by sme naň mali pekný výhľad. Pekný ostrovček je to, ak by sme mali viac času, išli by sme loďou na výlet na ostrovček, ale to nestihneme. Radšej ešte zastavíme na pláži v Aqua D´Alto a okúpeme sa v Atlantiku, tieto čierne pláže s lávovým pieskom sú všetky nádherné. 

Do hlavného mesta ostrova Ponta Delgada dorazíme akurát, keď začíname byť hladní. Dáme si obed v reštaurácii a ideme na ananásovú plantáž. Tu v hlavnom meste je jediné miesto v Európe, kde sa pestujú ananásy. Vstup je zdarma, pozrieme si skleníky, kde sa ananásy pestujú, aj výstavu s vysvetlením ako. Až 2 roky trvá, kým sa úroda zberá od posadenia. Nečudo, že sú také drahé, oveľa drahšie, ako tie z dovozu. Potom nás pani recepčná nasmeruje na ochutnávku ananásového likéru zdarma. Celkom je to chutné. Objednáme si ku nemu ananásovú zmrzlinu a ananásový džús . A kupujeme ananásový ocot. 

Prejdeme sa aj centrom mesta a aj nazrieme do pár obchodíkov, mesto je pekné, ale ničím zvláštne. Naozaj sme radi, že sme sa rozhodli pre ubytovanie vo Furnase, tu by sme bývali v nejakom mestskom apartmáne a žiaden sírový potôčik by nám nezurkal pod oknom. 

Na letisku sme v predstihu, odbavenie je veľmi rýchle, stihneme pobehať všetky obchodíky ( asi štyri ) a potom už s drinkom v ruke čakáme na odlet. 

Každú expedíciu zvyčajne končíme s myšlienkou, že sem sa ešte vrátime. Na Azory určite, na nejaký trek po ostrove Sao Miguel, na pozorovanie veľrýb a  nabudúce pridáme aj ďalšie ostrovy- plánujeme s Marianou, kým počas dvojkockového letu háčkujeme kocky na deku.