Bosna a Hercegovina

                                                                         27.10.- 31.10.2023

Po neúspešnom augustovom pokuse o výstup na najvyšší vrch Lichtenštajnska sa obzeráme po možnosti, ako si vylepšiť tohtoročné skóre. Jeden z vrcholov, ktoré nás ešte len čakajú, je aj najvyšší vrch Bosny a Hercegoviny. Celý október tam prší. Peťo ma však uisťuje, že na konci októbra bude dobré počasie, lebo tak je to skoro stále. A naozaj, predpoveď sa mení a na posledné dni v októbri hlásia celkom pekné slnečné počasie, a tak na poslednú chvíľu balíme a vyrážame na cestu.

Z domu odchádzame v piatok poobede. Ubytovanie budeme hľadať, až keď nám bude jasné, kde sa nám dnes podarí dostať. Frčíme po diaľnici okolo Budapešti rýchlosťou 130 km/hod, keď Peťo zbadá, že sa mu nejako trasie spätné zrkadlo. Stiahne okno, vystrčí von ruku a zrkadlo mu ostane v nej. Pravou rukou šoféruje, ľavou drží zrkadlo a nadáva. Nejako sa mu podarí odstaviť na krajnici, naťahuje vestu a pustí sa do opravy. Ešteže stále nosíme americkú pásku ( duct tape ) v aute! Oblepíme zrkadlo a pokračujeme v ceste. Dúfam, že sme si týmto vyčerpali všetku smolu na tomto tripe. 

Modriča

Keď je nám už jasné, že sa dnes dostaneme až do BiH, zabookujem apartmán v prvom meste za hranicami, v Modriči. Vezieme sa mestom, keď si uvedomíme, že nám nejako veľmi vŕzga auto. Počúvame, čo to môže byť, ale je to veľmi ťažko identifikovať. Mne sa zdá, že to vŕzga niekde vpredu, Peťovi, že na boku auta, je to taký fantómový zvuk... Pripomenie nám to, ako Rachel z Priateľov potrebovala vystúpiť z lietadla a vyhovorila sa na chybnú obrubu lietadla, čím spôsobila v lietadle paniku. Nevadí, že lietadlo nemá obrubu, ani naše auto nemá obrubu, avšak to, čo vŕzga, bude iste obruba auta! Odparkujeme, necháme auto v noci oddýchnuť a uvidíme, či bude obruba vŕzgať aj zajtra. Pani nás už pred apartmánom čaká, zhodíme veci a ideme do mesta na večeru. Sympatické jedlo za sympatickú cenu asi 16 EUR aj s drinkami za obidvoch ( a to mal Peťo 2 rakije ) , podobne sympatický je aj apartmán, ktorý stojí len 25 EUR na noc, Bosna sa nám začína už teraz páčiť. 

Travnik

Ráno je našou prvom úlohou kúpiť SIM kartu s dátami, potrebujeme po ceste googliť ubytovanie, ale aj zaujímavosti o BiH. Na benzínke sa nám podarí kúpiť SIM kartu s 4 GB za 3 EUR, najprv však skúšame supermarket. Tam sme prekvapení výberom potravín, hneď si aj kupujeme to najdôležitejšie, bosnianske víno.

Smerujeme do Mostaru, tam už boli všetci, len my ešte nie. Cesta však ubieha prekvapivo dobre, čakali sme oveľa horšie cesty, preto spontánne odbočíme z plánovanej trasy a ideme do mesta Travnik. To bolo hlavným mestom Bosny v 17.-19. storočí a  nás láka tunajšia osmanská architektúra a orientálny charakter mesta. Najprv vystúpame k hradu, ktorý sa týči nad mestom. Za vstup sa platí malý poplatok, okrem nás sú tu turisti z iných krajín, väčšinou moslimovia. Aj anglicky hovoriaci turisti, američania, prišli si pozrieť vlasť svojich predkov. Vypočujeme si bizarný rozhovor v strede Európy- jedna moslimka sa pýta druhej, že skadiaľ je: " My sme z USA a Vy? " Druhá reaguje: " My nie sme takí cool, my sme z Rakúska. " Z hradu je krásny výhľad na mesto, na jeho dve hodinové veže a na nádhernú bosniansku prírodu v údolí rieky Lašva. Zídeme dole do mesta, staré mesto je malé, len zopár úzkych uličiek a v nich samá kaviarnička a čevabdžinica. Skvostom je určite Šarena džamija, v preklade Farebná mešita. Nádherné nástenné maľby ju krášlia zvonka aj zvnútra. Pri vstupe sa musíme vyzuť a ja si musím dať na hlavu aj jednu z pripravených šatiek. V mešite nie je nikto, a tak sa môžeme sami kochať krásou, mešity mi vždy pripadali útulné, ako domov, zrejme to bude tým, že sú vystlané kobercami a chodí sa v nich bosí a kľudne si človek môže sadnúť aj na zem.

Mostar

Pokračujeme do Mostaru cestou, ktorá vedie cez hory, stúpame a potom klesáme niekoľkokrát. Príroda je veľmi pekná, chcelo by sa nám veľakrát stáť a fotiť, ani sme nevedeli, že BiH je taká hornatá krajina. Do Mostaru dorazíme poobede o štvrtej. Apartmán sme zabookovali len 10 minút pred príjazdom, cestou v horách bol slabý signál, avšak pani nás čaká a uvedie do veľmi pekného a priestranného apartmánu s obývačkou, kuchyňou, spálňou aj terasou. Len pár krokov od historického centra Mostaru a za 40 EUR na noc. Podľa bookingu má apartmán aj záhradu, asi je za ňu považovaný ten kus vybetónovaného dvora s umelými kvetmi v kvetináčoch. Vybalíme najnutnejšie a ideme do mesta. Vedela som, že Mostar je pekný, veď je to asi najnavštevovanejšia bosnianska destinácia, ale aj tak som prekvapená, ako veľmi sa mi páči. Na to, že je október, je tu stále dosť veľa turistov, často počuť maďarčinu, ale aj angličtinu. V lete tu musí byť hlava na hlave. Veľa malých obchodíkov, reštaurácií,  okruhliakmi dláždené ulice a samozrejme most- tá najkrajšia atrakcia Mostaru. Navečeriame sa a ja nazriem aj do kuchyne reštaurácie. Keďže sa mi podarilo časť večere umiestniť na košeľu, čašník ma odtiahne do kuchyne, kde mi ponúkne saponát a čistú handričku na očistenie. Pýtam si aj teplú vodu, ale to už pani, čo ručne umýva riady, nemá. Čo tam po teplej vode, dobrosrdečnosť je dôležitejšia.

Túlame sa ulicami a rozhodneme sa vstúpiť aj do múzea vojny a genocídy. Nikdy nepochopím, ako si môžu národy, ktoré vedľa seba roky žijú, robiť tak zle. Pozeráme v múzeu film o ostreľovaní Mostaru a Starého mosta a je mi zle, keď počujem tú radosť z úspešnej trefy. Stopy po ostreľovaní Mostaru sme videli aj na vlastné oči, nie všetky budovy sú už opravené. Píšem na farebný lístok svoj odkaz nasledujúcim generáciám a priliepam ho na stenu k tisícom ďalších. Všetky hovoria v podstate to isté- už nikdy viac vojnu!

V túlaní po meste pokračujem aj na druhý deň. Ráno je tu oveľa kľudnejšie, na Starom moste nikto, v rieke Neretva tiež nikto nepláva, včera po rieke chodili člny s turistami . Zaplatíme si vstup do národného pamätníka- mešity Koski Mehmed-Pasha, ktorú  postavili v 17. storočí v osmanskom štýle. Z dvora mešity je najkrajší pohľad na Starý most. 

Blagaj

Len 20 minút jazdy autom od Mostaru sa nachádza jedna z najkrajších pamiatok v Bosne, kláštor Blagaj Tekija. Krásne je prostredie, v ktorom je postavený, na bralách pri prameni rieky Buna. Z parkoviska je to len 5 minút pešo. Rieka Buna vyteká zo skalnej steny, tvorí malé vodopády a za nimi je prilepený na skalnej stene biely kláštor, je to veľmi krásny pohľad. 

Nad Blagajom sa týči hrad, pozeráme naň zdola a zvažujeme. Je veľmi teplo, rifle som vymenila za ľanovú sukňu a aj tak je mi stále horúco, preto sa nám až tak nechce šlapať do kopca. Skúmame informačnú tabuľku a potom poslúchneme starú Bosniačku, ktorá nám odporúča ísť na hrad autom asi kilometer, dva po úzkej ceste a potom strmou cestičkou pešo až hore. Nie je tu ani človiečika a výhľad odtiaľto  je nádherný.

Maglič

Potom sa už musíme z tejto oblasti pobrať ďalej. Na ďalší deň hlásia krásne počasie a my máme v pláne vystúpiť na najvyšší vrch Bosny a Hercegoviny, Maglič. Tejto noci sa zmenil čas a slnko zapadá o 16:45. Dovtedy musíme prísť do sedla Prijevor . Od Blagaja je to len 130 km, ale bude nám to trvať minimálne 3 hodiny. A to hlavne kvôli posledným 17 kilometrom na horskej ceste z obce Tjentište do sedla Prijevor.  Hneď za Blagajom je tabuľa aj s vlajkou, ktorá hlási, že sme vstúpili do Republiky Srbskej. Nie, nie sme v Srbsku, to Bosna a Hercegovina sa delí na tri časti: Federáciu Bosna a Hercegovina, Republiku Srbskú a distrikt Brčko. V každej jednej časti žijú Bosniaci, bosnianski Srbi aj bosnianski Chorváti. Už v Modriči sme si všimli, že na budove polície je písané, že sa jedná o Políciu Republiky Srbskej, vojsko sa im podarilo zjednotiť, ale políciu nie. 

Ešte sme neobedovali, ale na doterajších cestách sme videli každú chvíľu nejakú reštauráciu, spoliehame sa , že aj na tejto na nejakú narazíme. Cesta prechádza opäť horskou krajinou, hore a dole, doprava a doľava. A nikde žiadna reštaurácia, aj áut stretávame len pár. Nakoniec sa nám podarí najesť v meste Gacko. Reštaurácia je celkom plná, je nedeľa, u nás v nedeľu nenájdete v reštaurácii nikoho a vlastne je v meste otvorená možno jedna. V Bosne nás udivuje to, že reštaurácie sú na každom kroku, v každej sedia celé rodiny a jedia. Ešte viac je kaviarní, ktoré sú obsadené hlavne mužmi. Tak ktorý národ je vlastne bohatší?

Posledný úsek z Tjentišťa do sedla Prijevor je stresujúci, cesta je čím ďalej horšia, najprv je to rozbitá asfaltka, potom príde závora s búdkou, v ktorej sedí strážca parku. Maglič sa nachádza v Národnom parku Sutjeska a za vstup na túto horskú cestu sa platí 5 EUR na osobu. Za rampou sa cesta zmení z rozbitej asfaltky na makadamovú. Voda miestami vymlela riadne ryhy a jamy v ceste. Bojíme sa o obrubu, ak sme ju doteraz nestratili, tu sa to ľahko môže stať. Oproti však ide aj osobné auto, škodovka, ak to zvládla ona, dáme to aj my. Po hodine sme v sedle. Stoja tu len 3 autá, dve malé osobné s bosnianskou značkou a jeden van s litovskou značkou. O chvíľu sa objavia turisti z prvého auta, neboli na Magliči, len pri Trnovačko jezero, takže sa od nich nič o ceste nahor nedozvieme. Zato nám však chlapík strká pred nos svoj mobil s fotkou mladého futbalistu: My son, môj syn, hovorí. Už-už vyťahujem svoj mobil, že mu tiež ukážem našu dcéru, keď dodá: hrá futbal za Trnavu. Tak už je to jasné, teší sa, že stretol Slovákov! 

Do tmy stihneme nielen zmeniť auto na lôžkový vozeň, ale aj krátku prechádzku po hrebeni. Fúka silný vietor, zima však nie je, už je skoro tma, ale práve vychádza mesiac a osvetľuje nám cestu späť k autu. Je to tu čarovné. Ešte je len šesť hodín, na sedenie vonku je však zima. Zalezieme do auta a pustíme si na notebooku najnovšieho Indiana Jonesa. Už je ozajstná tma, keď k druhému bosnianskemu autu prichádzajú ľudia. len teraz skončili túru, sadajú do auta a odchádzajú. Ostali sme len my a prázdne litovské auto. Litovci zrejme nocujú pri Trnovačko jezero, kde sú nejaké útulne. Nie sme sami však dlho. Už keď som bola pred polhodinou naposledy vonku z auta, videla som v diaľke malé svetielko. Vravím Peťovi, že bludičky idú. Neboli to bludičky, ale poľský karavan. 4x4, inak by asi do sedla nevyšiel. Čakáme, či sa Poliak príde aspoň pozdraviť, ale nevylieza, asi sa mu do tej zimy nechce, a ani nemusí, na rozdiel od nás. Film nás po 2 hodinách prestáva baviť, ani ho nedopozeráme, vypneme notebook a spíme až do šiestej rána. 

Ráno si urobíme raňajky, čaj, kávu, ale Poliak ešte stále nevstáva. O 6:45 začíname výstup. Na internete sme sa dočítali, že trvá asi 3 hodiny a vedie po miestami zaistenej ceste, via ferrate, obtiažnosť ferraty sa neuvádza. Trasa je však náročnosti II. UIAA, čo je už také ľahké lezenie, kde treba použiť aj ruky. Cestička vedie zo sedla rovno hore, najprv trochu lesom, potom cez suťovisko, až prídeme ku skalám, kde začína via ferrata. Tu nás dobieha Poliak z karavanu. Je tu sám, vybral sa po Balkáne, po najvyšších vrchoch. Zvyšok cesty už ideme spolu, on vládze ako kôň, nielen rýchlo lezie hore, ale dokáže pri tom aj celý čas rozprávať. Možno aj vďaka nemu sme hore už za 2 hodiny a štvrť. Dosiahli sme nadmorskú výšku 2386 metrov a stojíme na najvyššom bode Bosny a Hercegoviny. Piotr ďakuje hore, že nás pustila na svoj vrchol, je to náš človek, len horal dokáže pochopiť, že vrcholy sa nedobýjajú, že to hora rozhodne, či nás pustí na svoj vrchol.  Zdieľame tieto pocity spoločne a robíme si aj spoločné vrcholové foto. Pohorie Maglič je nádherné, všade, kde len dovidíme, sú hory, o trochu ďalej je hranica Čiernej Hory, a Čiernohorský Maglič, ktorý je o pár metrov vyšší ako tento Bosniansky. Zostupová trasa vedie cez Čiernu horu, treba zísť k jazeru Trnovačko jezero a od neho vystúpiť naspäť do Bosny. Táto trasa je dlhá 11 kilometrov a trvá niekoľko hodín. Chalani navrhujú, aby sme zostúpili tou istou trasou, ako sme vyšli. Nikde na webe som nečítala, že by to niekto urobil, ale zakázané to nie je a ani nemožné. Peťo má pribalené aj lano, pre prípad, keby ma bolo treba niekde doisťovať. zatiaľ ho nevytiahol, teraz ho však vyberá a pripraví. Ak by sa mi niektoré neistené úseky zdali nebezpečné, zaistí ma, cestou hore sme videli navŕtané zlaňáky. Opatrne zostupujeme, istíme sa o ferratové laná a nakoniec ani nie je potrebné použiť naše lano. Zostup je úplne v pohode možné realizovať aj výstupovou trasou, paličky sú veľkým pomocníkom v spodnej časti, kde už lano nie je, hlavne po suťovisku.  Piotr je opäť veľmi rýchly, za chvíľu ho stratíme ( vlastne on nás ) a potom ho už len vidíme skackať hlboko pod nami. Zostup nám trvá necelé dve hodiny, keď prídeme k autu, Poliak je už preč, ale za stieračom nachádzame lístok s telefónnym číslom, prosí, aby sme mu spoločné foto poslali cez whatsap. A prikladá aj malú fľaštičku šampanského. Veľmi milé od neho. Je len 11 hodín, za 4 hodiny a 15 minút sme zvládli trasu dlhú 5,4 km a prevýšenie 770 metrov. Ďalšiu hodinu strávime varením obeda, jedením a kávičkovaním, musíme sa potužiť pred dlhým zostupom zo sedla do civilizácie. Litovský van je tu ešte stále a pribudlo jedno bosnianske auto, ale žiadni ľudia na dohľad. 

Aj zjazd nám trvá hodinu a keď sme už konečne dole, tešíme sa, že obruba je stále na svojom mieste, ani vŕzganie už nepočuť a my máme kopec času dnes dôjsť až do Sarajeva. Neopúšťame národný park hneď, najprv ideme do informačného centra, kde sa nám podarí kúpiť magnetku s Magličom a nakŕmiť potulné šteniatko slovenskou slaninou a potom k vojnovému pamätníku pri vstupe do Národného parku Sutjeska. Až potom sa s krásnou bosnianskou prírodou lúčime a smerujeme k Sarajevu. 

Sarajevo

V Sarajeve si zaplatíme za apartmán blízko centra radšej viac ( 45 EUR za noc ), dôležité je, že má súkromné parkovisko. Nachádza sa v útrobách starého mesta, takže s našim vanom ledva dokážeme v uličkách zabáčať, ale podarí sa nám dostať na miesto. Zo súkromného parkoviska sa vykľuje vyhradené miesto v úzkej uličke, vedľa nás už nič väčšie neprejde, ale kto by sa sem s niečím väčším aj trepal. Apartmán je prerobený zo starého domu, celkom dobre, z verandy je kuchyňa , ku tomu je obývačka a spálňa. A má aj záhradu, tentokrát s naozajstným trávnikom - rozumej burinou a naozajstným sedením- rozumej plechovou lavicou a stolom. Ale len 3 minúty a sme v Baščaršiji, starom trhu , ktorého história siaha až do 15. storočia - srdci Sarajeva. A to tlčie veselo, farebne, orientálne. Tak tu by som sa túlala do nekonečna, len mi chýba Mariana, lebo s chlapom sa po obchodoch chodiť nedá. Zapadneme do aščinice, chceme si dať kamarátom odporúčanú plnenú papriku a v čevabdžiniciach sme ju nenašli. V tejto aščinici majú plnené všetko a tak si dávame mix- plnenú papriku, kapustu, cibuľu aj paradajku. ku tomu kyslú smotanu a pita chlieb. Doteraz sme všade vedeli platiť kartou alebo eurami, v Sarajeve sa im to už veľmi nepáči, chcú miestnu menu, konvertibilnú marku. Kurz je jednoduchý, za 1 euro 2 marky. Nejaké sme vybrali v bankomate, nejaké sme dostali ako výdavok za platbu eurami, do konca pobytu s tým hádam vydržíme. Večer je Baščaršija veľmi atraktívna, vysvietená, plná ľudí, turistov aj miestnych, vysedávajú v kaviarňach, jedia, pijú bosniansku kávu, úžasná atmosféra a to my milujeme. Život je krásny. A obruba stále drží. 

Ráno je v Baščaršiji kľud, ešte skoro nič nie je otvorené, len zopár obchodíkov, kupujeme magnetky a preštrikujeme sa uličkami k Latinskému mostu. Na tomto mieste začala v roku 1914 1. svetová vojna atentátom na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda jeho ženu Žofiu. Most je zrekonštruovaný a pamätná tabuľa na jeho začiatku túto udalosť pripomína. Od mosta prejdeme na koniec Baščaršije k večnému plameňu. Ten tu horí na pamiatku všetkým obetiam 2. svetovej vojny. Silné miesto, zastavuje sa tu viacej turistov. V Sarajeve je tiež Múzeum zločinov proti ľudskosti a genocídy, Múzeum obliehania Sarajeva, Židovské múzeum a mnoho ďalších, ale to by sme tu museli ostať týždeň. Vyberieme si len 1 múzeum - Tunel nádeje. Týmto tunelom bolo mesto zásobované počas obliehania v rokoch  1992-1995 . Za vstup sa platí 10 mariek na osobu, eurá nechcú a opäť sa nedá platiť kartou, musíme minúť časť zo vzácnych mariek. Tunel Spasa bol vykopaný pod letiskom a spájal obliehané Sarajevo so slobodným územím ovládaným Bosnou. Kopali ho 4 mesiace z obidvoch strán naraz a v Sarajeve začínal v dome rodiny Kolar. Vďaka tomuto tunelu Sarajevčania mohli byť zásobovaní potravinami a liekmi, a tak za 3 a pol roka obliehania prišlo o život len 11 tis ľudí. Je to LEN, lebo napríklad počas obliehania Leningradu za 2 a pol roka zomrelo iba od hladu minimálne 650 tis. civilistov. Dom rodiny Kolar je stále dostrieľaný, na zemi pri vstupe je aj tzv. Sarajevská ruža. Sarajevské ruže sa dajú vidieť na mnohých miestach Sarajeva, sú to miesta po ostreľovaní, ktoré boli zaliate červenou farbou. Avšak ako sa postupne rekonštruujú ulice, ruže miznú. Táto však tu asi ostane naveky. V múzeu si viete pozrieť nejaké filmy o obliehaní, artefakty z čias vojny aj ukážku pivnice, v akých Sarajevčania žili. Najzaujímavejší je samotný tunel, pôvodne mal 800 metrov, teraz je sprístupnených 100 metrov v zrekonštruovanej časti, aj prilbu na vstup do neho dostaneme. Tunelom vedie aj železničná trať, po ktorej tlačili vozíky s tovarom. 

Sarajevo je zasadané v peknom prostredí, obkolesené horami a z pohoria Treskavica vyviera ich národná rieka Bosna. Vyberieme sa preto pozrieť sa k tomuto prameňu. Prekvapí nás, že za parkovisko sa platí a za vstup do parku Vrelo Bosna  tiež. Opäť nechcú eurá, zaplatíme parkovné a za vstup do parku pýtajú ďalších 12 mariek. My už vyhrabeme z peňaženky len 11,70 . Slečna je však veľmi milá, púšťa nás dnu aj tak. Až v parku zistím, že ešte 10 mariek sa mi v peňaženke skrýva. Takýto prameň sme teda ešte nikdy nevideli, vyteká z úpätia hory Igman na viacerých miestach a je veľmi silný, už po pár metroch je z neho riadna rieka. Park je veľmi pekný, dal by sa tu urobiť super piknik. 

Bosnianske pyramídy

Keď som ráno googlila zaujímavosti v Sarajeve, natrafila som na zmienku o Bosnianskych pyramídach. Nikdy v živote sme o Bosnianskych pyramídach nepočuli. Je ich viac, my si ako cieľ vyberáme Pyramídu slnka. Horko-ťažko sa nám podarí po úzkych strmých uličkách vyjsť na parkovisko. Radšej sme mali ostať dole v meste Visoko, pri ktorých sa pyramídy nachádzajú. Vôbec nevieme, čo máme čakať. Hlavne sme nečakali, že za vstup budú pýtať peniaze a samozrejme veľký nápis hlási, že nie eurá. Ale zázraky sa dejú, vstup stojí 5 mariek na osobu a my máme tých posledných 10 mariek, ktoré som ešte v peňaženke objavila. Správca ukáže prstom na schody a my začneme stúpať hore. Popri schodoch sú umiestnené tabule, kde sa dozvedáme, čo to vlastne pyramídy sú. Žasneme. Je ich 5 , Pyramída Slnka, Mesiaca, Draka, Lásky a Matky Zeme a vraj sú najstaršie a najväčšie na svete. Pyramída slnka má 220 metrov, ale na vrchol už nepúšťajú, dostaneme sa len k úpätiu, kde sú odkryté bloky, z ktorých je pyramída postavená. Vraj je to nejaký umelo vytvorený krištáľový cement. Má 4 strany orientované na 4 svetové strany a severná s presnosťou 0 stupňov, 0 minút a 12 sekúnd odpovedá kozmickému severu. Pyramída Slnka generuje Schumanovu rezonanciu 7,83 Hz, ktorá je ideálna pre fyzický aj mentálny a spirituálny rozvoj ľudských bytostí. Toto všetko sa dozvedáme z tabúľ a z výkladu sprievodcu inej skupiny turistov, za ktorý sme si nezaplatili. Aj by sme si, keby brali eurá, takto sa musíme priplížiť k skupine a počúvať výklad potajomky. Sprievodca ukazuje skupinke aj dieru vo svahu, je dosť malá, ale vraj v nej najviac cítiť energiu z pyramídy. Vleziem do nej a chvíľu tam pobudnem. Keď vyjdem z diery, uvedomím si, že ma vôbec nebolia nohy. Ešte pred chvíľou som sa ledva štverala hore schodmi, mám z včerajšieho výstupu na Maglič riadnu svalovku. Ale zrazu skackám a nič mi nie je. Placebo? Schumanova rezonancia? Či len to, že som sa rozhýbala? Ktovie. V každom prípade na internete nachádzame množstvo článkov o tom, či je toto všetko pravda, alebo len dobrý ťah na prilákanie turistov. Každý nech si verí, čomu chce, my veríme práve v životné energie.

Keď sadáme do auta je po tretej poobede. Auto nám ukazuje dojazd domov o 23:00. Pôvodne sme mysleli, že ešte niekde po ceste prespíme, ale ak všetko dobre pôjde, dôjdeme až domov. Na hranici nečakajú žiadne autá, z Bosny vychádzame len s mávnutím ruky colníka, no na vstupe do Chorvátska nám nariadia odstaviť auto a colníčka s baterkou svieti do jeho útrob. Otvára aj chladničku a šuflík s našou kuchynskou výbavou, je len zvedavá, zaujíma ju, či sa v aute dá aj spať. Keďže nič podozrivé nenájde, púšťa nás ďalej. Na whatsap mi príde fotka od Piotra z Gjeravice, najvyššieho vrchu Kosova. Je dobrý, hneď na druhý deň po výstupe na Maglič zvládol ďalší náročný vrchol. A ide ďalej, smeruje do Albánska. Cesta nám ubieha rýchlo, Chorvátskom vedie diaľnica, takže prejazd ním trvá len hodinu a už sme v Maďarsku. Vyzerá to tak, že dnes naozaj dôjdeme až domov, ak vydrží obruba :-)

Teší nás predstava, že na Balkán ešte prídeme. Máme pred sebou ako cieľ Čiernu Horu a Kosovo, no a všetky cesty vedú cez Sarajevo! Už sme doma, keď nám od Piotra prídu fotky aj z Veľkého Korabu, najvyššieho vrchu Albánska a Severného Macedónska a Zlej Kolaty, najvyššieho vrchu Čiernej Hory. Každý deň jeden vrchol, je naozaj dobrý, lebo toto chce veľa fyzických síl. Tým, že sa rozhodol na výstupy na všetky vrcholy počas jedného tripu, ušetrí veľa času aj peňazí. Nevidel však nič z tých ďalších krás Balkánu a my o takéto zážitky nechceme prísť. Ani o predstavu, že na Balkán ešte prídeme.... Pravda, ak nám nebude vŕzgať obruba  :-)