Cykloexpedícia Bez bicyklov

28.8-3.9.2023

Cestovať západnou Európou v lete je zabijak, rodinného rozpočtu aj času, kvôli zápcham a zároveň sa minie aspoň 2x toľko peňazí, ako mimo sezóny. Koniec augusta nie je síce úplne mimosezónne obdobie, dúfame však, že sa najväčšiemu návalu turistov vyhneme. Máme len 6 dní a chceme ich využiť naplno. Ako turistický cieľ sme si vybrali oblasť Bodamského jazera, ktoré leží v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku a možno zavítame aj do  Lichtenštajnska. V Lichtenštajnsku sme boli pred pár rokmi, ale nie na najvyššom vrchu, a ten je našim hlavným cieľom.

Z domu odchádzame v pondelok po práci. Ak to dobre pôjde, prenocujeme niekde za Viedňou. Sme vo Zvolene, keď Peťo zahreší: Do..., veď my sme si zabudli doma bicykle! Hlavne, že máme cyklistické oblečenie, prilby, fľaše a za autom nosič na bicykle! A v hlave plány, ako prebicyklujeme okolie Bodamského jazera. No nič, vracať sa nebudeme, bicykle sa dajú požičať všade na svete.

Melk, Rakúsko

Vždy, keď ideme po diaľnici od Viedne, obdivujeme veľkolepú historickú stavbu v Melku. Rozhodli sme sa, že dnes zakotvíme v kempe pri Melku, len pár kilometrov po zjazde z diaľnice. Na webe píšu, že recepcia je otvorená do 20:00, pre istotu si to overujem telefonicky deň vopred. Uisťujú ma, že ak by sme aj nestihli príchod do ôsmej, brána je vždy otvorená, kľudne si máme nájsť miesto, ktoré sa nám páči. Prichádzame tesne pred ôsmou, no na recepcii už nie je nikto. Zrejme preto, že prší, priam leje. Rampa je otvorená, tak vojdeme, nájdeme si miesto a rozložíme spanie. WCko aj sprchy a kuchynka sú otvorené, všetko vieme použiť bez obmedzení.

Keďže sme išli skoro spať, ráno vstávame pred siedmou. Recepciu otvárajú až o ôsmej, tak dlho sa nám čakať nechce. Najeme sa, zbalíme a padáme. Melk leží na začiatku údolia Wachau a je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tá obrovská historická budova, ktorú vidieť z diaľnice je opátstvo, ktoré je domovom benediktínskych mníchov. Na prehliadku opátstva sa nezberáme, na to je ešte veľmi skoro. Takto ráno je Melk veľmi tichý a aj veľmi krásny. Staré mesto pod opátstvom stojí za prehliadku a tiež sa oplatí po schodoch vystúpiť až k opátstvu. Na nádvorie sa dá dostať aj takto skoro ráno a tiež nazrieme aj do veľmi peknej kláštornej záhrady. Dáme si kávu na radničnom námestí pri fontáne Sv. Kolomana a už určite bude otvorená aj recepcia kempu. Ak ste si mysleli, že sme zdrhli z kempu bez platenia, tak nie, to nie je náš štýl. Vraciame sa do kempu, aby sme zaplatili za nocľah a keďže už neprší, tak si kemp trochu prezrieme. Leží na brehu Dunaja a prechádza ním Podunajská cyklotrasa vedúca z Melku do Krems, jedna z najznámejších v Rakúsku. Dažde posledných dní spôsobili, že časť trasy popri kempe je zaliata vodou z Dunaja, musí to však byť pekné bicyklovanie. Sem by sme sa radi niekedy vrátili, keď nebude pršať a prisahám, že s bicyklami :-)

Malans, Švajčiarsko

Potom už pokračujeme v ceste do Malans vo Švajčiarsku. Pri Mníchove sa cesta spomaľuje, ale nie je to nijak hrozné, poobede sme v Malans v kempe Waldcamping Landquart. Sme vo Švajčiarsku a teda mimo EU, očakávame, že kemp aj všetko bude veľmi drahé. Keď sme boli vo Švajčiarsku pred niekoľkými rokmi, všetky ceny nám pripadali dosť prehnané. Dnes ten pocit nemáme, najskôr to však bude preto, že tie naše slovenské sa im priblížili. V každom prípade noc v kempe je za približne rovnakú cenu ako v Rakúsku, 38 EUR, čo je len o niečo viac, ako u nás v lepšom kempe. Na zajtrajší deň sme si naplánovali výstup na najvyšší vrch Lichtenštajnska, Vorder Grauspitz. Leží na hranici Švajčiarska a Lichtenštajnska, ale  najjednoduchšie sa tam dá dostať zo Švajčiarskej strany, aj táto trasa je poriadne dlhá a náročná. Skrátiť sa dá použitím lanovky z mesta Malans. Ešte pred zotmením sa prevezieme pozrieť, kde sa údolná stanica lanovky nachádza. Aby sme zajtra neblúdili. Mesto ( alebo dedina? ) Malans je veľmi pekné, so starými, maľovanými budovami, postavené na úbočí kopca, ale ako vymreté, na uliciach niet nikoho. Spať ideme skoro, potrebujeme byť zajtra plní síl. 

Vorder Grauspitz, Švajčiarsko

Na lanovku sme si rezervovali miesta na 8:00 ráno, čo je čas, kedy prevádzka začína. Lanovka Alplibahn https://www.aelplibahn.ch/ má len 4 miesta, preto je lepšie si ju rezervovať, dá sa to urobiť aj telefonicky, s chlapíkom, ktorý nevie inak ako nemecky. Ale vyzerá to tak, že môjmu telefonátu spred týždňa porozumel, naša rezervácia je platná, chlapík nás v zozname nájde, odškrtne si nás a pýta sa na náš cieľ. Keď povieme, že Grauspitz, zasmeje sa, že len cudzinci mieria na Grauspitz. Máme vraj zavolať, ak by sme nestíhali poslednú lanovku. Asi aby vedeli, že sme niekde neumreli.  Kabínky lanovky majú retro nádych, len dúfame, že vydržia cestu. Za 15 minút sme na hornej stanici a hneď aj vyrážame na túru. Musíme si pohnúť, lebo trasa je dlhá, a nie veľmi dobre značená. Ak sa chceme vrátiť do poslednej jazdy o 17:00, na ktorú sme si rezervovali miesta, máme čo robiť. 

Podľa chabých informácií z turistických blogov sa potrebujeme dostať k horskej farme Ijes a tam už značené turistické trasy končia. Tu bude dôležité, aby bola dobrá viditeľnosť, aby sme sa zorientovali a našli výstupovú trasu najprv na Hinter Grauspitz a z neho na Vorder Grauspitz, ktorý je vyšší, dosahuje výšku 2599 m, čím sa stáva najvyšším vrchom Lichtenštajnska. Postupujeme len podľa vytlačeného popisu nejakého chalana. A blúdime už skoro od začiatku.  Značenie je zmätočné a terén neprehľadný, iný ako túry u nás, tu ideme trochu hore, potom dole, stále sa pohybujeme v nadmorskej výške okolo 2000 metrov. Ale scenérie sú nádherné, pasie sa tu množstvo švajčiarskych Milka kravičiek. Potrebujeme sa najprv dostať k Bad, čo až potom pochopíme, že je vlastne farma, nie kopec. Vedú k nej 2 cesty, vyberáme si tú napravo a práve na nej sa nám podarilo zablúdiť. Omylom sme vystúpili aj na 2087 metrov vysoký kopec zvaný Zuckerhut, z ktorého sa musíme vrátiť, lebo pokračovať sa nedá. Potom sa však zorientujeme a nakoniec k farme Bad dôjdeme. Z nej pokračujeme k farme Ijes. Cestou prechádzame okolo krásneho jazera Unterst See, aj cez tunel, kde zapíname aj čelovky, ale dá sa to zvládnuť aj bez nich. Pri farme Ijes už cítime, že dnes to možno nedôjde do zdarného konca. Nielen že sme v časovom sklze kvôli blúdeniu, ale už je jasné, že za chvíľu narazíme na sneh. Už včera sme videli, že končiare sú pokryté snehom, nevedeli sme však posúdiť, či pokrývajú aj Grauspitz. Tu vidíme, že sneh pokrýva všetky vrcholy naokolo , ale keď sa pýtame farmárky, ktorý vrch je Grauspitz, nevie. Za chvíľu už aj kráčame snehom . Je ho celkom dosť a leží na strmom trávnatom svahu, takže sa to dosť šmýka. A my nemáme nielen bicykle, ale ani mačky. Napriek tomu pokračujeme ďalej. Zatiaľ niet dôvod na ukončenie výstupu, uvidíme, ako to vyzerá vyššie. Pomaly sa dostaneme po trávnatom svahu až na bočný hrebeň. V diaľke vidíme 2 chalanov, ako sa snažia postupovať po hrebeni smerom k hlavnému hrebeňu na Hinter Grauspitz. Vyzerá to tak, že jeden z nich má mačky, ten postupuje celkom svižne, ale druhý sa skôr plazí. A nám je už jasné, že tu končíme. Bez mačiek to nepôjde. Hrebeň je ostrý a záverečný výstup je už ľahšie lezenie, za týchto podmienok by to bol bez mačiek risk. Túžobne hľadíme na vrchol, ktorý je od nás vzdušnou čiarou možno len kilometer a výškových metrov len 130. Máme za sebou 9 kilometrov šlapania, ale tento posledný kilometer už  nedáme. Otočíme sa na cestu späť, opatrne zostupujem snehom naspäť k farme. Za tunelom si spravíme obednú pauzu, vyhrievame sa na slniečku, obdivujeme pasúce sa kravičky a jeme, keď ku nám dôjdu chalani, ktorých sme videli na hrebeni. Aj oni to vzdali. Sú to  Nemci, oni išli až zdola pešo, vyrážali o šiestej ráno a zrejme idú pešo aj dole, lebo po pár minútach už utekajú ďalej. Cesta späť je rýchlejšia, keď už neblúdime, po 7 a pol hodinách, počas ktorých sme prešli 18 a pol kilometra a nastúpali 2000 výškových metrov, sme späť pri lanovke. Káva nám padne veľmi dobre, už sa nemusíme ponáhľať, a ani nás až tak strašne nemrzí, že sme výstup nezvládli, túra to bola krásna a my sa sem ešte vrátime. 

Zvezieme sa lanovkou dole, kde je oveľa teplejšie ako v kopcoch. Sadáme do auta a mierime k jazeru Bodensee, ďalšie 2 noci budeme tam. Zo Švajčiarska prechádzame opäť do EU, do Rakúska, čo je fajn, môžeme znovu zapnúť dáta. Vygooglime kemp Seecamping na brehu jazera v rakúskom meste Bregenz. Kemp je veľmi slušne vybavený, reštaurácia je ešte otvorená, takže už nás dnes čaká len klasický wiener schnitzel a pivo a oddych po náročnom dni.

Bregenz, Rakúsko - Meersburg, Nemecko -Konstanze, Nemecko - Stein am Rhein, Švajčiarsko

Budíme sa do dažďa, zrána má byť takto premenlivo, preto sa rozhodujeme pre výlet autom po brehu jazera. Bodensee je takmer 75 km dlhé a 15 km široké a na jeho brehoch je veľa krásnych miest, musíme si z nich vybrať len nejaké. Z letákov, čo sme zobrali na recepcii, čítame, ktoré mestá sa oplatí navštíviť. Volíme okruh Bregenz-Meersburg- Konstanz- Stein am Rhein- Bregenz. 

Nemecký Meersburg je domovom jedného z najstarších obývaných hradov v Nemecku. Ten sa vypína na skale 440 metrov nad hladinou jazera. Mesto má bohatú históriu, ktorá siaha až do 7. storočia, preto tu jesto čo obdivovať. Staré mesto pozostáva z Hornej a Dolnej ulice, spojenej 2 schodiskami a prechádzka ním je veľmi pekná, určite odporúčame.

Z Meersburgu sa kompou odvezieme do mesta Konstanz, pôvodne keltskej osady a dnes najväčšieho mesta na jazere, po ňom sa jazero často aj nazýva. Konstanz ( slovensky Kostnica )  je oveľa väčšie mesto ako Meersburg, obchodná ulica je plná značkových obchodov a mesto je tiež veľmi pekné. Za prehliadku stojí návšteva katedrály a radnice. Konstanz leží v Nemecku, ale spolu so švajčiarskym mestom Kreuzlingen tvorí aglomeráciu. 

Takže ešte v meste prekračujeme hranicu a znova sa ocitáme mimo EU. Mierime do najkrajšieho švajčiarskeho mestečka Stein  am Rhein, veľmi zachovalého stredovekého mesta z 10. storočia, ktoré sa nachádza na brehu Rýna. Centrum mesta je pešou zónou, ale bicykle sem vstup povolený majú. A je ich tu hodne. Keďže okolo celého jazera vedie cyklotrasa dlhá 260 km, množstvo turistov sa túla mestečkami práve na bicykloch. Pri každej kaviarničke a reštaurácii je ich odstavených plno. Aj tu cyklisti popíjajú pivo a obdivujú historické budovy s fasádami pokreslenými freskami. Prejdeme sa aj ku brehu Rýna, tu sa dá absolvovať aj plavba loďou po Rýne, ak má niekto záujem, alebo len tak ležať na drevených ležadlách a pozorovať život. 

Potulky nám zabrali celý deň, kým sa dostaneme späť do kempu, je večer. Aj tento kemp má neustále otvorenú bránu, v noci nejaké autá aj prichádzajú, nejaké odchádzajú a nám sa veľmi páči, že nikoho nenechajú pred bránou a ani nestriehnu, či im bude zaplatené. Ktovie, či majú skúsenosti s neplatičmi?

Bregenz, Rakúsko - Lindau, Nemecko

Poslednú príležitosť odskúšať cyklotrasy okolo jazera máme na ďalší deň ráno. V kempe požičiavajú bicykle, také typické mestské , s tromi rýchlosťami, ale len ubytovaným hosťom. Nemajú s tým však žiaden problém, že sa kvôli požičaniu bicyklov nevieme check-outovať v stanovenom čase. Kľudne vraj máme byť na bicykloch dokedy chceme, odísť kedy chceme a nebudú účtovať nič navyše. 

Volíme trasu od kempu do mesta Lindau. Cyklochodník je úžasný, vedie popri brehu jazera, na ktorom sa nachádzajú aj super pláže. Kdesi za Bregenzom prekračujeme nemeckú hranicu, ale ani nezbadáme, kde presne. Po 13 kilometroch jazdy sme v Lindau, ďalšom krásnom meste. Staré mesto Lindau sa nachádza na ostrove, s pevninou spojenom mostom. Prejdeme ním a ocitáme sa v historickom centre mesta, plnom krásnych starých budov, úzkych uličiek a nádherných výhľadov na jazero. Okrem toho, mesto Lindau má aj množstvo reštaurácií, štýlových obchodíkov a ďalších turistických atrakcií, ako napríklad maják, ktorý sa nachádza na konci prístavu, alebo kostol sv. Petra, ktorý je jednou z najstarších budov v meste. Nad mestom lieta vzducholoď, Zeppelin. Zrejme nebude rovnaká ako tá, ktorá nad Bodamským jazerom prvýkrát vzlietla 2.júna 1900 až do výšky takmer 400 metrov. Nesie však rovnako meno grófa Ferdinanda von Zeppelina, nemeckého konštruktéra a podnikateľa, ktorý bol inovatívny a vizionársky človek, venoval sa vývoju nových technológií a strojov. Jeho najväčším úspechom bolo vynájdenie vzducholode Zeppelin, ktorá sa stala symbolom nemeckého technologického pokroku. Z jeho montážnej haly na brehu Bodamského jazera vychádzali od výroby prvej lode čoraz dokonalejšie lietajúce stroje, poháňané plynovým motorom. Éra vzducholodí bola ukončená tragickou haváriou v roku 1937. Dnes už Zeppelin opäť podniká komerčné lety , môžete si lístky kúpiť na https://zeppelinflug.de/de/ , nie je to ale lacná záležitosť. Polhodinový let stojí 320 EUR na osobu. Tak nám úplne stačí pozorovať let zdola, z Lindauského prístavu. Po chvíli sa otočíme na cestu späť, na chodníku je už o niečo viac cyklistov, všetci si užívajú krásny slnečný deň. Nejdeme rovno do kempu, zabočíme do mesta Bregenz, trochu sa poobzeráme po meste a zastavíme sa na obed. Slnko je vysoko na oblohe a je teplo, vhodná chvíľa na okúpanie sa v jazere. Kemp je priamo na brehu, preto najprv vrátime bicykle, zaplatíme za kemp  a oblečieme si plavky. Jazero je v týchto miestach plytké a preto je voda celkom teplá. A až potom sadáme do auta a lúčime sa s Bodamským jazerom. Sem sa určite ešte vrátime.

Via ferrata Postalmklamm, Rakúsko

Pred sebou máme zhruba 4 hodiny jazdy k Wolfgangsee v Rakúsku. Posledný dovolenkový deň vylezieme nejakú ferratu. V okolí Wolfgangsee, v pohorí Salzkammergut je ich viac, po ceste študujeme, ktorá by bola najvhodnejšia. Vyberáme via ferratu Postalmklamm s obtiažnosťou D.

Zakotvíme v kempe Paradies Camping na brehu jazera. Kemp je plný, dostaneme miestečko pomerne vzdialené od spŕch a WC, nič pre starších ľudí celý večer popíjajúcich pivo a víno, ako sme my. Preto sa rozhodujeme ostať len 1 noc, ráno sa odhlásime a ideme si vyliezť ferratu. Prístup ku nej je z platenej vysokohorskej cesty Postalmstrasse, vedúcej zo Strobl do Thalgau. Parkovisko sa nachádza ešte pred dosiahnutím najvyššieho bodu tejto vysokohorskej cesty a už je skoro plné. K ferrate schádzame lesným chodníkom, za chvíľu sme na nástupe. Pred nami je partia mladých ľudí z Česka, mám pocit, že ma považujú za staršiu ( moletnú ) ženu , o ktorú sa treba starať, lebo sa stále uisťujú, či som ok, či zvládam nástrahy ferraty. A veruže je nástrah na tejto ferrate dosť. Laná vedú po stenách úzkeho kaňonu, vysoko nad malou riečkou, ktorá kaňon vytvorila. Cesta by nebola nijak zvlášť náročná, keby neprechádzala z jednej strany kaňonu na druhú. Najprv je to celkom v pohode, je tam horné aj dolné lano, pomerne pevné. Druhý prechod je však horší, na druhú stranu prechádza len vrchné istiace lano. Pod nohami nič.  Vysokí chlapi s dlhými nohami to majú ľahké, iba prestúpia zo steny na stenu. My ostatní máme iba jednu možnosť. Chytiť sa vrchného lana čo najďalej a ako opica sa prehupnúť na druhú stranu kaňonu ponad niekoľkometrové prázdno pod nohami. Trochu odvahy a sme šťastne na druhej strane a postupujeme celkom svižne ďalej. A tu zrazu opäť rovnaký scenár, lano znovu prechádza na druhú stranu. Tentokrát sú pod nohami drevené priečky, dosť šmykľavé, ale je to lepšie ako nič. Posledný prechod zo steny na stenu je opäť bez spodného lana a ku tomu sú steny vzdialené ešte viac ako predtým. Na prvý pokus sa mi nepodarí trafiť na kramle na druhej strane a musím sa prerúčkovať späť. Chytím sa lana o trochu ďalej a silno sa odrazím, na druhý pokus som to dala, som na druhej strane, ale stálo ma to dosť síl. Ešte úsek po kramliach rovno hore popri vodopáde a sme na konci Céčkovej časti aj kaňonu. Tu sa môžeme rozhodnúť, či sa vyberieme po Béčkovej ferrate, únikovej, kde už na nás nečakajú žiadne nástrahy, alebo si to pritvrdíme a pôjdeme na najnáročnejší Déčkový úsek. Chvíľu váham, tie prestupy zo steny kaňonu na druhú ma celkom vyčerpali. Česká mládež tiež chvíľu váha, ale ide. tak ideme aj my. Najnáročnejší je začiatok, je to celé v previse, tak treba liezť a neváhať. Keď už nevládzem, odsadnem na odsedák a chvíľu oddychujem a potom opäť zapnem sily a leziem ďalej. Ešte šťastie, že toto Déčko nie je veľmi dlhé. Konečne sme na vrchu, privíta ma potlesk českej mládeže, zrejme neverili, že to dám. Bolo to ťažké, zhodnotili trasu oni. A čo mám povedať ja?  Však mater by som im mohla byť! 

Zostupová cesta vedie lesom, za chvíľu sme pri aute. Keď už sme tu, tak vyjdeme autom aj hore do sedla, sú odtiaľto krásne výhľady na okolité vrcholky Álp. 

Na dnešnú, poslednú noc sme si vybrali kemp na brehu jazera Traunsee s rovnomenným názvom. Kemp je priamo na pláži, preto, kým je ešte teplo, zamierime do vody. Je ľadová, však je to horské jazero, ale veľmi dobre nám padne schladiť si svaly. Po zvyšok večera sedíme pri aute a kocháme sa pohľadom na jazero v lúčoch zapadajúceho slnka. 

Posledný deň nás čaká už len dlhá cesta domov. Ubieha celkom dobre, ale aj tak ľutujeme, že nemáme vrtuľník. Len neviem, kde by sme na vrtuľník pripevnili bicykle. Teda v prípade,  že by sme ich nezabudli doma. :-D