Írsko

3.5.-8.5.2024

Možností, ako stráviť voľné májové dni je viac. Zužujeme výber na krajiny, kde sme ešte neboli a nakoniec z nich víťazne vyjde Írsko. Letenky sú stále v celkom rozumnej cene a 5 voľných dní sa zdá byť ako dostatočný čas na krátky, ale intenzívny výlet. Samozrejme, precestujeme z Írska len malú časť, a to grófstvo Kerry a v ňom Národný park Killarney, kde sa nachádza aj najvyšší vrch Írska, s divným názvom Carrauntoohil.

Letenky kupujeme len pár dní pred odletom a potom sledujeme predpovede počasia. Všetky hovoria, že bude typické írske, aj dážď, aj slnko a asi 13 stupňov. Pribaľujeme do kufrov páperky, nepremokavé bundy a mikiny. V Írsku žije moja sesternica a  tá mi posiela videá, ako vonku každý deň leje, bundy sa asi zídu.

Odlietame z Bratislavy v piatok poobede, let je hladký a po 2,5 hodine pristávame na pôde Írska. Cez internet sme si zarezervovali auto v požičovni, ktorá bola najlacnejšia. Ešte stále nám platí celoročné poistenie prenájmu auta, ktoré sme zakúpili pred minuloročným Portugalskom, takže potrebujeme zaplatiť len čistý prenájom, bez poistky. Preto v požičovni musíme zložiť kauciu 5000 EUR za auto, chvíľu trvá, kým vybavíme všetky formality a pani nám stiahne z kreditky okrem 5000 EUR aj asi 150 EUR za prenájom. Mali sme platiť len 55 EUR za 4 dni, ale už sa nám to nechce riešiť, chceme konečne vyraziť na cesty. Zarezervované sme mali malé auto , ale nevedno prečo nám dávajú úplne nové Suzuki Vitara, čo je teda o niečo väčšie auto. V Írsku to však nie je výhoda, ak ste už šoférovali po írskych cestách, viete, že patria k tým užším a skoro nikde nie sú krajnice. A okrem toho sa tu jazdí po opačnej strane cesty, čo je vražedná kombinácia. Ešte dobre, že spočiatku ideme po diaľnici, Peťo si zvyká na auto a ľavú stranu a keď zídeme z diaľnice, už je opäť vo svojej britskej koži. Skôr ja som nervózna z toho, že namiesto krajnice je popri ceste živý plot a mne sa zeleň mihá len pár centimetrov od okna. Keby som ho otvorila, tak ma vyšváca.

Prvú noc budeme spať u sesternice, ktorá býva v mestečku Carrick on Suir, asi 2 hodiny cesty z letiska. Už je skoro 22:00, keď dorazíme, ale Janka s priateľom Miňom nás čakajú s večerou a pohárom vína. Nevideli sme sa pár rokov, mali by sme o čom rozprávať celú noc, ale na druhý deň treba vstávať. Bývajú v 400 ročnom dome, priamo na námestí, nad obchodom. Je to typický britský dom, úzky a vysoký, na prízemí len chodba so vstupom do pivnice a zadného dvora, na 1.poschodí kuchyňa a obývačka, na 2. spálne a kúpeľňa a na 3. ďalšia spálňa a kúpeľňa. Tu sa človek nabehá po schodoch. Starajú sa o nás kráľovsky, večer na vankúši írska čokoláda a časopis a ráno raňajky prestreté na stole, keď zídeme do kuchyne. Aj večera bola navarená podľa nášho gusta, Peťo je po hladovke, takže mäso nechce jesť, len diétnu zeleninovú stravu. Janka vraví, že sa už stravujeme ako jej syn a nevesta, aj oni vraj len samé zdravé veci jedia, až sú celí prezdravení  :-) 

Po raňajkách si pozrieme aj mesto, centrum pôsobí veľmi historicky a írsky, takýchto podobných mestečiek ešte uvidíme niekoľko. Od Miňa sme dostali pár tipov, čo si pozrieť po ceste do Národného parku Killarney a tiež papierovú mapu, čo neskôr dosť oceníme.

Janka s Miňom nám hovoria, že ak by sme sa chceli presťahovať do Írska, dá sa tu za milión EUR kúpiť aj hrad. Ale majiteľ pri prerábke hradu na bývanie musí zachovať jeho historický ráz. Jednu takú starú strážnu vežu zazrieme po ceste, áno z diaľky to vyzerá ako hrad, ale keď človek lepšie pozrie, tak zbadá na streche moderne poňatú terasu so zlatým stromom. Zvláštne, no ak majú kúpeľňu len dole a terasu hore, tak v ich záujme ( a v záujme okoloidúcich ) dúfam, že majú aj výťah. 

St. Patrick´s well

Prvá zastávka vedie k studni sv. Patrika pri meste Clonmel. V Írsku je asi 3000 svätých studní a táto je z nich asi najväčšia. Je to vlastne dosť veľké jazierko napájané minerálnym prameňom tečúcim zo starých kamenných chrličov. V strede jazierka je vybudovaný malý ostrovček a na ňom sa vypína kamenný kríž. Hovorí sa, že je z 8. storočia a len tak si tu stojí, visia na ňom pátričky a hocikto k nemu môže cez vodu prísť a dotknúť sa ho. Vyzúvame topánky, vyhrnieme rifle a zoskočíme z múrika do jazierka. Voda je studená, siaha len po kolená, ale máme z nej zvláštny pocit. Bublinkuje ako minerálka a že vraj je liečivá. kolujú legendy o ľuďoch, ktorí prišli k studni na vozíku a späť odchádzali po svojich. To sa vždy zíde. Zvláštne, že keď vyjdeme z jazierka, nohy sú stále teplé, aj keď´  sme mali pocit, že nám vo vode odmrznú. Napijeme sa vody z prameňa, chutí dobre, ako minerálka. Vedľa jazierka sa nachádza aj kostol z 15. alebo 16. storočia, síce bez strechy, ale s kamenným oltárom ukrývajúcim hrobku.

Mideton

Dosť bolo vody, ide sa na whisky. V meste Midleton sa destiluje najobľúbenejšia a najpredávanejšia írska whisky Jameson a ďalšie známe značky. V návštevníckom centre si môžete objednať prehliadku destilérky s ochutnávkou, toľko času tu však my stráviť nechceme. Stačí aj ochutnávka. V bare je nápojový lístok naozaj obsiahly. Peťo je šofér ( a okrem toho prezdravený po tej hladovke ) , tak budem piť sama, veď je už krátko po 11:00, to už aj dámy môžu. Vyberám si nejakú single malt, aj keď Jameson je blended whisky a práve preto je vraj taká obľúbená, lebo jej chuť je príjemná pre každého. Bar je štýlový a nie som tu sama , kto o tomto doobedňajšom čase popíja. Ešte sa chvíľu potúlame po časti areálu destilérky, kde sa dá ísť bez sprievodcu a pokračujeme do mesta Cobh. 

Cobh

V prístavu mesta Cobh nastúpili na Titanic poslední pasažieri. A všetci vieme, čo sa potom s loďou stalo. Plaviť sa nebudeme, ale na oceán sa radi z nábrežia pozrieme. V prístave sa nachádza aj múzeum Titanicu, lístky sú však na  najbližšie hodiny vypredané, ideme sa preto pozrieť do Katedrály St. Colman´s Cathedral  z roku 1919. Pekná katedrála, ale oveľa krajší je pohľad na ulicu pod katedrálou s rovnakými, ale rôznofarebnými domami. Nekocháme sa sami, skupina Írov sedí na lavičke a kŕmi krkavce. Pastva pre oči.

Killarney

To bola posledná zastávka na našej ceste do grófstva Kerry. Bývať budeme asi pol hodinu od mesta Killarney, ktoré je turistickým centrom Národného parku Killarney. Prenajali sme si malý dom na írskom vidieku. Domček je prerobený asi z nejakej hospodárskej budovy, lebo sa nachádza len pár metrov za rodinným domom. Teraz sa už naozaj cítime ako na britskom vidieku, keď prechádzame autom otvorenou bránou, po štrkovej ceste obídeme hlavný dom a zaparkujeme pri našom domčeku. Domácich nikde nevidieť, iba ich 2 psy na nás brešú. Ale len kým sa im neprihovoríme a nepohladkáme ich, hneď sú z nás kamoši. Kľúč je v kódovanom boxe pri dverách, odomkneme si a nasťahujeme sa. Domček je vybavený všetkým potrebným a dokonca nás tu čaká chlieb, čaj, káva, džemy a v chladničke mlieko, syr, maslo, šunka a vajcia. Veľmi milý zvyk. Ale za tú cenu prenájmu, mohli kľudne pribaliť aj polku prasaťa. Ubytovanie v írsku je totiž riadne drahé, musíme porušiť našu zásadu, 25 EUR na osobu a noc. Za takú cenu by sme spali len v hosteli s 10 ďalšími ľuďmi v jednej izbe. Takýto komfort stojí 115 EUR na noc. 

Deň sa ešte nekončí, opäť sadáme do auta a po pol hodine jazdy sme v Killarney. Je tu neuveriteľne rušno. Je pravda, že v pondelok budú mať Íri sviatok, bank holiday, ale aj tak sa čudujeme množstvu ľudí na uliciach. Sú to hlavne Íri, dá sa to ľahko spoznať podľa oblečenia. Je asi 15 stupňov a írske devy majú na sebe šaty na ramienka a írski mládenci kraťasy a tričká. Len zahraniční turisti majú mikiny a bundy, však svieti slnko a pre Írov už asi nastalo leto. Mimochodom zatiaľ na nás nespadla ani kvapka a na zajtra hlásia tiež pekne. Podarí sa nám zaparkovať  úplne v centre, na nákupnej ulici. Je tu množstvo obchodov a reštaurácií, všade je plno. Nakoniec nájdeme reštauráciu, kde podávajú chowder, írsku rybaciu polievku. Odporúčala nám ju Janka a bol to naozaj dobrý tip. Je výborná, s morskými plodmi a rybami, veľmi hustá, so smotanou, lepšiu som ešte nikdy nejedla. Už viem, čo budem jesť do konca pobytu. 

Na prvý deň toho bolo dnes už dosť, vraciame sa do nášho domčeka, aby sme sa dobre vyspali, zajtra bude ťažký deň. V pláne máme túru na najvyšší vrch Írska, 1041 metrov vysoký Carrauntoohil.

Carrauntoohil, summit of Ireland, 1041 m 

Vstávame skoro ráno, čaká nás dlhá túra, podľa informácií, ktoré sme z internetu nazbierali, bude výstup trvať aspoň 4 hodiny a zostup 3. Nie je to síce veľké prevýšenie, ale celá túra je dlhá 15 kilometrov  a trasa zrejme pôjde hore-dole, takže nastúpame viac metrov. 

Túra sa dá začať na 2 miestach, väčšina turistov a my tiež zaparkuje pri Cronin´ s Yard a odtiaľ začne šlapať po zreteľnej cestičke popri rieke Gaddagh. Cez rieku je postavených niekoľko kovových mostov, aby sa dala bezpečne prejsť a chodník zatiaľ stúpa len mierne, preto nám cesta ubieha veľmi dobre. Síce nás niekoľko írskych turistov predbieha, ale náš čas ešte len príde! Za hodinu a 20 minút sme pri Devil´ s ladder, najobtiažnejšom úseku výstupu, pretože na pol kilometri prekonáme prevýšenie 250 metrov. Tu dobiehame a za chvíľu aj predbiehame Írov, naše nohy, naučené na tatranské chodníky, nepovažujú tento Diablov rebrík za nič výnimočné. Je to strmý výstup, to áno, ale nie nebezpečný. Takým by sa mohol stať v prípade nepriaznivého počasia, nám však šťastena praje, slniečko pripeká a sem-tam aj zájde za mrak, čo je len dobre. Za 35 minút sme na vrchu výšvihu, v trávnatom sedle. Odtiaľto sa dávame vpravo , aby sme zdolali posledný úsek. Cestičiek na vrchol je viac a je jedno, ktorú si vyberiete, všetky vedú rovno hore. Príjemným rovnomerným stúpaním sa za 40 minút dostávame na vrchol. Celý výstup trval namiesto plánovaných 4 hodín len 2 hodiny, 35 minút. Na vrchole je postavený 5 metrový kríž a kamenný bivak. O niečo ďalej je umiestnená tabuľka s lebkou a výstrahou: otočte sa späť teraz!,  ďalej už ani krok, lebo hrozí pád. Je tu len pár ľudí, ale výhľad, bohužiaľ, skoro žiadny, keďže sme sa dostali do oblakov. Návratová cesta do sedla je rovnaká ako výstupová, tu si zajeme niečo zo svojich zásob a zvažujeme, či ideme dole po Diablovom rebríku, alebo dookola po ceste zvanej Brother O´ Shea´ s Gully. Rýchlejšie by bolo po Devil´ s ladder, ale vidíme, že dosť veľa ľudí po rebríku stúpa nahor. Dnes asi búrky z tepla nehrozia, alebo možno Íri nikdy nechodia na turistiku skoro ráno, ako sme zvyknutí my. Ideme teda radšej dookola, čo znamená, že zo sedla musíme ešte vystúpať na protiľahlý kopec , potom ísť chvíľu po hrebeni a potom sa vydať na dlhú cestu dole. Je to krásna trasa, veľmi sa nám páči, že vidíme aj na more. Zostup trvá zhruba rovnako, celých 15 kilometrov a 1500 výškových metrov a obed v sedle sme zvládli za 5 hodín a 40 minút . 

Pretože sme boli rýchli, doprajeme si oddych v reštaurácii Cronin´s Yard s kávou a scones . Pred 30 rokmi sme strávili v Anglicku pol roka dobrovoľníckou prácou a vtedy k oddychu počas práce patrila káva alebo čierny čaj a koláčiky scones s maslom a džemom. A maslo musí byť samozrejme mierne slané, aby to malo ten pravý anglický nádych. Aj tieto v Írsku chutia rovnako dobre.

Gap of Dunloe

Cestou späť do Killarney máme odbočku k úzkemu horskému priesmyku Gap of Dunloe. Zaparkujeme na parkovisku a vydáme sa pešo k Wishing bridge. Vraj sa každému, kto na tomto moste vysloví svoje prianie, to prianie aj splní. ( Bude to asi pravda, lebo mne sa moje, aby sme sa šťastne vrátili na Slovensko, splnilo. ). Na základe chabých informácií z internetu sme mali dojem, že táto cesta je len pre peších, ale teraz vidíme, že nie, chodia tu aj autá, aj motorky, aj kone. Neodoláme, vrátime sa na parkovisko a nasadneme do auta. Celá cesta po Head od Gap of Dunloe je dlhá 6 km a je strašne uzučká a kľukatá. Je tu jazdný pruh len pre 1 auto, ale premávka je obojsmerná, takže keď stretneme nejaké auto, jeden z nás musí cúvať na rozšírené miesto, kde sa vieme obísť. A írski chalani to asi majú ako skúšku dospelosti, pretože oni sa tu preháňajú na autách s nízkym podvozkom, čo najvyššou rýchlosťou. Môžu, rýchlosť tu nie je nijako obmedzená, ale vyzerá to dosť samovražedne. Keby tu celé okolie a príroda neboli také úchvatné, mala by som asi zakryté oči celý čas. Tŕpnem, že narazíme do niekoho, alebo do skalných stien a múrikov, ktoré lemujú cestu, alebo netrafíme na mostík a skončíme v potoku. Prídeme až ku Head of Gap of Dunloe, kde už začína Black Walley, tu sa otočíme a podnikneme celú tortúru ešte raz. Za mňa bola táto cesta najkrajšie , čo sme v Írsku videli, odporúčam každému návštevníkovi. Vyšli sme z toho bez škrabanca na aute a plní adrenalínu. 

Na večeru si urobíme v našom domčeku lososa v rúre s cesnakovou bagetou a pritom pozeráme videá na youtube o Ring of Kerry. Na tejto ceste, ktorá ide okolo celého grófstva Kerry je množstvo zastávok, kde sa turista môže zastaviť. Potrebujeme si spraviť plán, kde sa zajtra zastavíme my, lebo ak by sme chceli stáť všade, potrebovali by sme na cestu oveľa viac ako 1 deň. Podľa niektorých videí prekopeme náš plán, na papierovej mape vyznačíme zastávky a keď je všetko pripravené, ideme spať.

Ring of Kerry

Turistický okruh Ring of Kerry začína v Killarney a má dĺžku 179 km. Odporúča sa ho absolvovať proti smeru hodinových ručičiek, pretože autobusy idú v smere hodinových ručičiek. Verím, že v sezóne autobusy s výletníkmi spomaľujú premávku na týchto úzkych cestách, dnes však neočakávame na ceste príliš veľa turistov. 

Prvou zastávkou je Rossbeigh pláž. Nádherná, piesočnatá pláž, na ktorej sa povaľujú balvany obrastené machom, láka na kúpanie. Nevadí, že je len asi 13 stupňov a voda nebude mať viac ako 10, neodoláme, dáme sa do plaviek a ..., rada by som napísala, že naskáčeme do vĺn. Ale pravda je taká, že sa dlho brodíme vo vode po kolená, kým sa nám podarí zmočiť celé telo. A to už máme skoro omrzliny na nohách, tak sa ponáhľame z vody von.

Potom si spravíme malú zachádzku z Ring of Kerry. V Cahersiveene nastúpime na trajekt a za pár minút sa vylodíme na ostrove Valentia. Už z diaľky vidíme maják , ku ktorému mierime. Je tu zriadené múzeum o histórii majáku, ktorý bol postavený v roku 1841 a v jeho blízkosti na lúke vztýčený kameň, ktorý sa datuje až do doby bronzovej. Účel kameňa nie je známy, maják však pomáha lodiam nájsť správnu cestu už skoro 200 rokov a robí to dodnes. Múzeum v majáku je malé , ale zaujímavé, človek si tam môže vyskúšať aj vysielať morzeovkou, fuu, to je fakt náročné. Sprievodkyňa v múzeu nám rozpráva nielen o histórii majáka, ale aj všeličo zaujímavé o ostrove. Milujem ľudí, ktorých baví ich práca. Pýta sa, či sme z Nemecka. Že si mňa niekto pomýli s blonďatou obryňou Trudi, to chápem, ale že by Peťo vyzeral ako rodený Nemec?! 

Čo je však na ostrove ešte zaujímavejšie, sú stopy tetrapodov - Tetrapod´ s tracks, staré viac ako 385 miliónov rokov. Sú len 3 miesta na svete, kde sa našli stopy prvých stavovcov, ktoré opustili more a vyšli na súš. Ostrov Valentia je jeden z nich , miesto je na brehu mora, je ohradené a tabuľa vysvetľuje ako stopy vznikli skamenením blata, do ktorého sa stopy vryli. Sú zreteľne viditeľné na skalnom pobreží a je ich dosť veľa, tu na Valentii je ich najviac. Ďalšie sú v Austrálii a v Poľsku. Chvíľu si tie tetrapody predstavujeme ako obrovské ryby s nohami, ktoré cupkajú po skalách a potom pokračujeme v ceste. 

Z ostrova odchádzame po moste druhou stranou. Predtým ale ešte na chvíľu zastaneme pri návštevníckom centre, odkiaľ plávajú lode na Skellig Islands. Z webu vieme, že ostrov je prístupný len v lete, čiže lode, ktorými by sa dalo doplaviť na ostrov, ešte nepremávajú. Chceme si to však overiť. A je to tak, do 10. mája je možné sa loďou previesť len okolo ostrovov. To nám nepripadá až taká zaujímavé. Ale ak sa do Írska niekedy vrátime, tak práve kvôli Skellig Islands, dvom malým strmým skalným ostrovom, ktoré trčia z mora neďaleko pobrežia. Hlavne kvôli väčšiemu z nich Skellig Michael, na ktorom sa nachádza kláštor pod ochranou UNESCO, druhý ostrov je neprístupný. Ku kláštoru sa vystupuje po množstve schodov, lebo je postavený 180 metrov nad hladinou. Tento ostrov je taký nevšedný, že sa tu natáčal aj nejaký diel Star wars a odvtedy je ešte viac navštevovaný.

Keď nemôžeme ísť na ostrov, aspoň sa pokocháme pohľadom naň. Najkrajší výhľad na ostrovy je z útesov Cliffs of Kerry. Na parkovisku sa platí malý poplatok za vstup, keďže útesy sú na súkromnom pozemku. Z výšky 305 metrov nad morom je nádherný pohľad na oceán, na Skellig Islands aj na Puffin Island, ktorý je domovom množstva vtákov. Cliffs of Kerry sú vyššie ako o dosť známejšie Mohérové útesy a určite rovnako krásne. 

Z útesov sa vrátime do mestečka Portmagee na kávu, malinkého mestečka s niekoľkými farebnými domčekmi na pobreží a prístavom. Na Ring of Kerry sa nevraciame rovno z Portmagee, ale pokračujeme po ceste Skellig Ring, a tak máme možnosť viackrát po ceste obdivovať Skellig Islands. Po chvíli sme späť na Ring of Kerry. 

Ďalšou zastávkou je kruhová vojenská pevnosť Staigue Stone Fort. Takýchto pevností je v Írsku viac, za vstup na túto sa neplatí  žiaden poplatok. Je tu pokladnička, kde môžete dať dobrovoľný príspevok a aj udržiavané parkovisko a čisté toalety. Celkovo sme prekvapení tým, že parkoviská v Írsku sú väčšinou zadarmo, alebo len za malý poplatok a vždy sú tam k dispozícii aj toalety. Predpokladá sa, že pevnosť bola postavená počas neskorej doby železnej, pravdepodobne niekde medzi 300 a 400 nl, ako obranná pevnosť pre miestneho pána alebo kráľa. Zostali z nej len múry do kruhu, na ktoré sa dá vystúpiť z vnútornej strany po schodoch vedúcich popri múre na viacerých miestach. A tak beháme po 1700 ročných múroch , ktoré na najvyššom mieste majú asi 6 metrov. Bezpečnosť je zaručená len zdravým rozumom návštevníkov. 

Odtiaľ pokračujeme do Kenmare. Tu sme si pôvodne chceli dať obed, ale je už dosť hodín a nechce sa nám zdržiavať sedením v reštaurácii. Hlad zaženieme vodou a pokračujeme k ďalšej zastávke Moll´ s  gap, čo je horský priesmyk vytvorený ľadovcom z Black Walley. Cesta je podobná ako v Gap of Dunloe, len nie až taká adrenalínová. Stále však veľmi krásna, lemovaná skalami červeného pieskovca. Cez Moll´ s  gap zídeme k jazeru Looscaunagh Lough a pomaly sa presúvame cez Národný park Killarney k vyhliadke Ladie´ s view. Meno dostala z návštevy dvorných dám kráľovnej Viktórie v r . 1861, ktoré sem tiež prišli, tak ako my, obdivovať nádherný výhľad na jazerá Národného parku Killarney. 

Po nej už nasleduje naša posledná zastávka, v Muckross house a jeho záhradách. Do domu nejdeme, aj keď vyzerá veľmi pekne zvonku, ale chceme sa poprechádzať v záhradách. Rastú tu totiž obrovské kvety rododendronov , to nie sú kvety, ale kríky, 3 x vyššie ako človek a práve teraz majú obdobie kvitnutia. Záhrada je nádherná, dá sa tu urobiť piknik a vstup je opäť bezplatný.

Ring of Kerry končíme po zhruba 12 hodinách v Killarney, kde sme začali a konštatujeme, že to bola asi najkrajšia cesta, akou sme sa kedy viezli. Radi ju niekedy zopakujeme a vyhradíme si na ňu aspoň 2 dni, aby sme si mohli urobiť viac zastávok, možno aj na kúpanie, keďže ide veľkú časť popri oceáne. A hlavne na výlet loďou na Skellig Michael. 

Dnes sa presúvame do Dublinu, tam strávime poslednú noc, zajtra večer už letíme domov. Najprv však vrátime auto v požičovni na letisku, lebo do mesta sa autom neoplatí, ubytovanie máme zabookované úplne v centre.

Cesty v Írsku stoja za zmienku, okrem diaľnic sú väčšinou veľmi úzke a ak sú to rýchlostné cesty, tak je na nich povolená 100-vka. Rýchlosť je niekedy znížená na 80-tku, väčšinou vtedy, keď vedie cez obývané oblasti, alebo keď sa cesta prudko stáča na most cez rieku. Keby sme tadiaľ išli 80-tkou, asi do tej rieky vletíme, radšej spomaľujeme aj na 40-tku. Často je ešte predtým, ako sa zníži rýchlosť, umiestnená tabuľa, že bude nasledovať zníženie rýchlosti, takže sa človek vie na to pripraviť. Ľutujem však obyvateľov domov, ktorí sa snažia vycúvať z vlastného dvora na cestu, kde všetky autá letia 80-tkou. Napriek, alebo práve pre tieto pravidlá, nikde nevidíme žiadnu haváriu, ani len ťukesy. Nikto bezhlavo nepredbieha, premávka je vždy veľmi plynulá. Určite k tomu prispievajú aj časté kruhové objazdy. Za 3,5 hodiny sme pri Dubline, nejdeme však auto vrátiť hneď. 

Newgrange

Pol hodinu cesty od letiska smerom na sever v Brú na Bóinee sa nachádza ďalšie UNESCO miesto Newgrange Passage Tomb. Chodbový hrob Newgrange je megalitická chodbová hrobka pochádzajúca z polovice 3. tisícročia pred Kr.,  z mladšej doby kamennej.  Stavba je orientovaná tak, že svetlo vychádzajúceho slnka v čase zimného slnovratu dopadá na pozdĺžnu stranu chodby a do hrobky a osvetľuje ju.  Tieto stavby sú tu 3, Newgrange, Dowth a Knowth a sú staršie ako Stonehenge a dokonca staršie ako pyramídy, ale aj tak by nám nenapadlo, že tu bude tak plno, však je utorok. Lístky na vstup už nie sú. Jediné, čo si môžeme pozrieť, je návštevnícke centrum, kde je krásne vysvetlené všetko, čo ľudstvo vie ( alebo si myslí ) o nájdených hrobkách. Z okna sa vieme na Newgrange aj pozrieť, ale je dosť v diaľke. Zo skúseností zo Stonehenge vieme, že nie vždy treba mať lístky, aby si človek niečo pozrel. K Stonehenge sme prišli na pár krokov autom po poľnej ceste, skúsime to aj tu. Študujeme google mapy, ako by sme sa dostali bližšie k niektorej hrobke, tých, čo majú lístky, odváža k Newgrange autobus. Sadneme do auta a necháme sa googlom viesť , vyzerá to, že ku hrobke Dowth vedie lokálna cesta. A naozaj, zaparkujeme popri ceste, nejaké auto tu už stojí a prejdeme bráničkou na lúku. Ocitáme sa rovno pri hrobke Dowth, ako nám oznamuje plagát na plote. Je to len zatrávnený kopec, a keď vylezieme naň, zbadáme pár deciek, ako si robia na streche 5 tisíc ročnej hrobky piknik. Nájdeme aj vchod do hrobky, ale je samozrejme zavretý, ale aj tak je to zvláštny pocit prechádzať sa po tak strašne starej stavbe. Prejdeme autom ďalej a zahliadneme aj hrobku Knowth, ale ku nej sa dostať nedá. Zastaneme pri Newgrange, na mieste, kde stoja autobusy a odfotíme si hrobku aspoň zvonku. Newgrange je z nich najväčšia a iste musí byť úžasné, dostať sa dovnútra. Nabudúce. 

Dublin

Vraciame sa na letisko, aby sme vrátili v požičovni auto, bez škrabanca, takže kauciu nám vrátia. Vracajú nám aj časť peňazí, o ktorých sme si mysleli, že sú za prenájom, takže už vôbec nechápeme, že ako to vlastne je. Ale nakoniec sme za požičanie auta na 4 dni zaplatili len 47 EUR.

Do centra Dublinu sa dostaneme autobusom z letiska, 2 spiatočné lístky stoja 28 EUR, cesta trvá pol hodinu. Hotelík je veľmi príjemný, ubytujeme sa a ideme do mesta. 

V podstate jediné, čo chceme v Dubline zažiť je štvrť Temple bar. Je naozaj taká živá , ako sa hovorí a bar Temple bar je prepchatý. Zájdeme si na večeru, samozrejme chowder a fish and chips a ešte chvíľu sa túlame, kým nie je čas ísť spať.

 Ráno, už poučení, kupujeme lístky na vstup do Guinness Storehouse cez internet. Neradi by sme sa zase sklamali, chceme si pozrieť rodisko ikonického írskeho piva. Lístky sa dajú kúpiť rôzne, my kupujeme len základný vstup, ale kto má záujem, môže si kúpiť aj lekciu čapovania piva alebo extra pintu piva s vlastnou selfie na pene. Pešo sme tam za 30 minút. Expozícia ukazuje ako sa slávne pivo Guinness rodí, je interaktívna a zaujímavá. súčasťou je aj kino, kde premietajú film o reklamách na pivo. Návšteva končí v bare na streche budovy s presklenou stenou a panoramatickým výhľadom na Dublin. K vstupenke patria aj vouchery na pivo. Peťo nechce, ja si dám. Druhý voucher ponúkneme chalanom pri susednom stole, samozrejme neodmietnu. 

Pešo sa vyberieme naspäť do centra, do kostola sv. Patrika, patróna Írov. K vstupenke dostaneme aj mapku, čo všetko sa v kostole dá vidieť. Potom pokračujeme k Trinity College, najstaršej univerzite v Írsku. Tu by sme radi navštívili Starú knižnicu, lístky však k dispozícii na webe neboli. Pred bránou je stráž a študentka nám vysvetľuje, že dnu sa dnes dostať nevieme. Študenti štrajkujú, tak preto sa nedali lístky kúpiť online. To je smola. Nič sa nedá robiť, do Írska fakt musíme prísť znova. 

Zvyšok dňa strávime túlaním sa po centre, po Temple bar, v ikonickom bare je stále plno, hrá tam živá hudba a ľudia pijú a bavia sa. Pred barom sa dievčatá fotia v šatách na ramienka a sandálkach, prečo nie, veď teplota už prekročila asi aj 14 stupňov :-)

Keď pôjdete do Írska, kúpte si hneď v prvom stánku so suvenírmi kus írskeho šťastia. Tento suvenír so zeleným štvorlístkom Vám zaručene zabezpečí výborné počasie, dobré podmienky na túru, nepoškvrnenú karosériu požičaného auta, veselých a príjemných ľudí okolo. Ale ak chcete, aby sa Vám podarilo kúpiť vstupenky na všetky zaujímavosti, kúpte si írske šťastia aspoň 2. Lebo potom dopadnete tak ako my, budete sa musieť do Írska ešte niekedy vrátiť.